História: Starý kostol zažil ešte Máriu Teréziu. Prečo ho v roku 1932 zbúrali?

Zdroj: Ján Čomaj - Petržalka Engerau – Ligetfalu, Vydavateľstvo Marenčin PT

Do roku 1932 stál približne v miestach dnešnej čerpacej stanice Slovnaft oproti Inchebe starý kostol. Nachádzal sa pod úrovňou cesty vedúcej do Viedne v blízkosti brehu Pečenského ramena Dunaja.

Hoci by sa mohlo zdať, že na nábreží bol postavený zámerne, aby bol dobre viditeľnou dominantou obce, pôvodne bol umiestnený na mierne vyvýšenom teréne v jej strede. Za zmenou stála erózia Dunaja, ktorá postupne ukrajovala z brehu. Geograf a historik Ján Matej Korabinský uvádza, že voda odplavila asi 20 domov, v dôsledku čoho zostal kostol osamotený. V roku 1753 sa podľa Korabinského nachádzal 150 siah od brehu (1 siaha = 1,896484 metra), o 16 rokov neskôr však vzdialenosť predstavovala už iba 12 siah. V rokoch 1773 – 1774 bol vybudovaný ochranný násyp oddeľujúci Pečenské rameno od obce Engerau, po ktorom viedla aj cesta do Viedne.

Kostol nechala postaviť Prešporská kapitula v roku 1672. Podľa archivára a historika Ovidia Fausta bol konsekrovaný 5. júla toho istého roku. Z kanonickej vizitácie z roku 1823 vyplýva, že bol zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému. V roku 1750 bol kostol, údajne z iniciatívy panovníčky Márie Terézie, zväčšený a lepšie zariadený. O jeho zveľadenie sa mal pričiniť prešporský kaplán Augustín. Keďže obec Engerau nebola samostatnou farnosťou, ale patrila pod Prešporskú kapitulu, pastoráciu tu vykonávali aj farári z protiľahlého brehu Dunaja. Veľkej úcte zo strany veriacich sa tešili najmä páni Felner, Kazacsay a Köhegyi.

Kostol zohral svoju úlohu aj v priebehu francúzsko-rakúskej vojny v roku 1809. Keď sa jednotky Napoleonovej Grande Armée začiatkom júna zmocnili obce Engerau, presunuli sem svoje delostrelectvo. Pálili nielen na rakúske vojsko nachádzajúce sa na opevnenom predmostí v miestach dnešného Sadu Janka Kráľa, ale aj na Prešporok. Z dobového prameňa vyplýva, že jedno z francúzskych diel bolo umiestnené vo veži kostola. Práve to malo v meste napáchať najväčšie škody. Rakúska strana paľbu opätovala, pričom sa snažila zasiahnuť aj kostol, je preto pravdepodobné, že utrpel škody.
V nasledujúcom období bol vo veži kostola umiestnený zvon s nápisom: „Fusa per Josephum Golner Posonii 1827“ („Odliaty Josephom Golnerom v Prešporku [v roku] 1827“). Z dôvodu častých povodní musel byť ochranný násyp vedľa kostola viackrát zvyšovaný. Najmä pre starších ľudí tak bolo čoraz ťažšie dostať sa do kostola. Josef Müllner preto nechal cez násyp postaviť široké schodisko. Tento ušľachtilý čin pripomínala mramorová tabuľa s jeho menom a dátumom postavenia schodiska. V priebehu mnohých rokov sa na kostole viditeľne podpísali nepriazeň počasia a povodne. V roku 1927 sa podarilo zozbierať značnú sumu peňazí na jeho rekonštrukciu. Ako sa uvádza v novinách Preßburger Zeitung, „kostol sa zjavil v novom pôvabnom šate, interiér bol čerstvo vymaľovaný, zrenovovaný a pozlátený bol tiež oltár“.

Netrvalo však dlho a bolo rozhodnuté kostol asanovať. Ako dôvod sa v novinách Slovák z roku 1932 uvádza, že „bol najväčšou a najnebezpečnejšou premávkovou prekážkou na ceste Bratislava – Viedeň“. Nahradiť ho mal nový kostol, ktorého plán nechal na žiadosť bratislavského preláta Ľudovíta Okánika vyhotoviť podnikateľ Tomáš Baťa. Z dobovej tlače vyplýva, že základný kameň bol slávnostne položený a posvätený 21. augusta 1932. Posledná omša v starom kostole sa konala 18. septembra 1932. Po nej boli Sviatosť oltárna a všetky ozdoby slávnostne prenesené do nového kostola. Nasledujúci deň sa začali asanačné práce na starom kostole, ktoré boli ukončené do konca mesiaca. Nový kostol na dnešnom Daliborovom námestí bol posvätený 6. novembra 1932 a dodnes slúži veriacim.

Mgr. Matej Čapo, PhD.