Ján bez domova: Žije uprostred poľa, paralyzovaný zimou. Dá sa to vôbec?

Ján „prežíva“ už ôsmu zimu v starej nádrži na vodu, uprostred poľa. Prišli sme za ním a priniesli mu dva spacie vaky a nejaké trvanlivé potraviny. Vonku boli 2 stupne. Bolo strašné sledovať, ako sa počas nášho rozhovoru kontinuálne triasol od zimy a my sme pochopili, že spacáky a jedlo sú síce pekné gesto, ale tento človek potrebuje najmä miesto, kde by mu bolo teplo.

Prečo píšeme práve o ňom? Spoznali sme ho v lete, keď sme písali o chystanej výstavbe na pozemku. Pôsobil inak, než je naša bežná predstava o tom, ako vyzerá človek bez domova. Slušný samotár uprostred ničoho. Pestoval rajčiny a zemiaky, na bicykli vyrážal do okolia a večer pred spaním behával, vraj tak zaspal skôr, ako pocítil chlad. Žiadne rozhádzané fľaše od alkoholu ste tu nevideli. Bol zhovorčivý, ukázal nám starý bunker a rozprával, ako veľa nádejí vkladá do projektu, ktorý založený na princípoch Housing First, realizuje hlavné mesto. Zaradilo ho tam občianske združenie Vagus a on veril, že získa bývanie. „Bol by som rád, nemusel by som tu prežiť ďalšiu zimu, predsa len, už som starý,“ vravel vtedy. Veľmi sme mu to želali. 

Teraz v decembri sme za ním šli opäť. Povedali sme si, že ak uprostred poľa stále bude žiť, prinesieme mu aspoň nejaké veci na zmiernenie neľahkej situácie. Pretože leto tu vyzeralo znesiteľne, ale zimu sme si tu predstaviť nevedeli. Bolo to presne tak. Na rozdiel od leta o poznanie bezútešnejšie.

„Viem, vyzerá to tu hrozne, veľa vecí by som mal popáliť, nebýval tu taký neporiadok,“ hovorí Ján a spomína, že sem prišli v noci mladíci z okolia, demolovali veci, hádzali po ňom kamene. Aj z tohto dôvodu sme sa rozhodli neuvádzať presnú lokalitu, kde žije. Nielen títo výrastkovia však prispeli k tomu, čo prežíva. Zima akoby človeka paralyzovala, prestáva byť schopný sebazáchrany. „Musíte trpieť,“ hovorím mu. „Trocha,“ odpovie potichu. Je smutné, aký je tento človek zabudnutý. Neirituje obyvateľov sídliska, neruší ich svojou prítomnosťou, je na takej periférií Bratislavy, že ho netreba urgentne riešiť, takže ani návštevy zo sociálneho oddelenia sa sem nehrnú. Nečudo, pole je ako blato, ťažko sem prejsť. Pracovníci Vagusu sem za ním občas prídu, donesú kávu a čaj..

V týchto podmienkach žije už roky človek. 

V tejto bezútešnosti je ešte s podivom, ako sa Ján drží. V rámci možností. „Každý deň idem na stanicu, zohriať sa na chvíľu do vlaku. Nedávno som kúpil od kamaráta, ktorý tiež žije na ulici, telefón. Tak si ho tam nabijem. Jedlo mávam aj z kontajnera za supermarketmi. Tie vyhadzujú aj potraviny, ktoré ešte nie sú pokazené. Potom idem do obchodného centra, umyť sa na toalety a niečo si vyprať,“ hovorí. Aj teraz je slušne oholený, ale tá životná iskra z leta v ňom nie je. Je strašne smutné sledovať, ako sa stále trasie od zimy. „Všetko je tu mokré,“ hovorí a ukazuje ako sa snažil zakryť otvor nádrže, aby mu tam napršalo. „Natiahol som sem igelit a zatĺkol klincami. Urobil by som si aj malé kachle, ale nedá sa, to by som musel mať autogén a cez toto nejak urobiť dieru,“ ukazuje na železo a betón v niekdajšej nádrži, kde prespáva.

Ako sa v nej vlastne ocitol? „Kedysi som tu obsluhoval čerpadlo, ktorým sa zavlažovalo pole,“ spomína. „Pracoval som ako vodoinštalatér v Premonte, neskôr ako vodič autobusu v Dopravnom podniku.“ Vždy býval v podnikových bytoch alebo ubytovniach, keď stratil prácu, stratil aj bývanie. „Chodil som za bratom, na Námestí hraničiarov býval, ale zomrel, žena sa odsťahovala a ja som skončil tu.“

Ján má trvalý pobyt v Petržalke, dostáva malý dôchodok, z ktorého mu časť strháva exekútor pre cestovanie „načierno“, má doklady a napriek tomu sa nevie zo svojej situácie dostať. „Veril som, že z Vagusu dostanem to bývanie, že sa dám dokopy, že by som si našiel aj nejakú údržbársku robotu... Nevadí, niečo vymyslím.“

Potraviny od nás mu načas uľahčia život, suché spacie vaky trocha zahrejú, ale príčina sa nimi neodstráni. Napriek tomu bol vďačný. „Doniesli ste mi kopu vecí... Ako vám to vrátim?“ pýtal sa niekoľkokrát. „Keď budete potrebovať vy niečo s vodou alebo kanalizáciou, ja by som vám rád pomohol.“ Keď som o ňom písala kamarátke dôchodkyni, obratom napísala: „Mohla by som mu zaplatiť v nejakej ubytovni ubytovanie na tieto zimné mesiace?“

​Jánovi sme doniesli suchý spací vak a potraviny. 

S touto otázkou sme sa obrátili na výkonnú riaditeľku Vagusu Alexandru Károvú. Vysvetlila, prečo ani ubytovňa na tri mesiace situáciu týchto ľudí nerieši. Prejdú tri mesiace a potom čo? Leto sa zdá byť vonku prežiteľné, ale mnohí nechcú v zime opustiť svoje, hoci biedne, miesto, zo strachu, že im ho niekto obsadí. A potom už vôbec nebudú mať kam ísť. „Pána máme stále zaradeného vo výbere do našich projektov bývania, teoreticky by bývanie mohol získať od januára, bohužiaľ to neviem sľúbiť naisto,“ povedala nám Alexandra Kárová.

(in)