Zdroj: Archív TASR
Hrad deň pred sprístupnením verejnosti 29. októbra 1968. Pamätáte sa na trolejbus číslo 17?Približne pred sedemdesiatimi rokmi sa znovu rozprúdil život na Bratislavskom hrade: začalo sa s rekonštrukčnými prácami. V tomto krátkom článku pripomenieme niektoré medzníky na dlhej ceste smerujúcej k obnove hradu až do roku 1953, kedy sa rozhodlo o záchrane našej národnej kultúrnej pamiatky.
Po požiari roku 1811 Bratislavský hrad strácal na význame a postupne začal chátrať. Hoci známy historik Tivadar Ortvay (1843 - 1916) vo viacerých článkoch upozorňoval na stále sa zhoršujúci stav hradu, neudialo sa nič na jeho záchranu.
V Slovenskom denníku z 3. októbra 1920 bol uverejnený rozhovor s architektom a vládnym komisárom Dušanom Jurkovičom. Do svojich plánov o Veľkej Bratislave zahrnul aj využitie hradného kopca a hradu: „Bratislavský hrad nemôže pravda ostať v takom stave, v akom je dnes... Hrad musí vojsko v najbližšom čase opustiť. Prv sa nemôže podať patričný návrh na reštauráciu hradu... Trakty hradu, ktorého hlavné múry sú ešte zachovalé, daly by sa prikryť strechami, srúcaný trakt na strane mesta zakryl by sa len tak, aby ďalej nevetral a nepodliehal zkaze. Nádvorie by sa očistilo od sutín a nečistoty...“ O štyri roky neskôr D. Jurkovič navrhol využiť hradný areál pre potreby univerzity. Jeho plány sa však neuskutočnili.
Dôležitým medzníkom bol rok 1937. Objavili sa články o rekonštrukcii hradnej ruiny, ako o tom písal Prágai Magyar Hírlap v marci 1937: „Vedenie mesta sa už dlhší čas zaoberalo s plánom opravy hradnej ruiny a okolia... Podľa našich správ sa plán stal aktuálnym.“
Pri návšteve Bratislavy Milan Hodža začiatkom júna 1937 navštívil aj okolie hradu a „s odborníkmi diskutoval o možnosti prestavby hradu a okolia.“ Avšak ďalší článok z konca novembra už zdieľal, že areál hradu navštívila oficiálna delegácia a usúdila, že ruina je životu nebezpečná a dozrel čas k zbúraniu. To však vyvolalo vlnu rozhorčenia doma aj v zahraničí. Aj Gizela Weyde, historička umenia, sa postavila na stranu tých, ktorí bojovali za záchranu hradu. „V situácii, keď sa celkom reálne uvažovalo o totálnej deštrukcii požiarom zničeného hradu, vyslovila sa Weyde spolu s ...prednostom bratislavského pamiatkového úradu, Janom Hofmanom, za bezpodmienečné zachovanie a komplexnú rekonštrukciu tejto bratislavskej stavebnej dominanty,“ písali ďalej noviny.
S likvidovaním hradnej ruiny rátala aj medzinárodná architektonická súťaž na výstavbu slovenských vysokých škôl v priestoroch hradného návršia a v Podhradí v roku 1942. Napokon intervenciou na najvyššom stupni diplomacie sa podarilo tomu zabrániť. Rozklad hradnej ruiny sa však zrýchlil. Hlavné schodisko, ktorým sa ešte v roku 1940 mohlo vychádzať na najvyššie poschodie, bolo natoľko zničené, že z prízemia bolo vidieť na oblohu. Na jeseň 1945 zrútila sa celá južná stena severného krídla.
Nová etapa dejín Bratislavského hradu sa začala až v máji 1953. Práve na výročie požiaru sa zvolala komisionálna prehliadka. Zástupcovia zúčastnených inštitúcií konštatovali katastrofálny stav hradu a nevyhnutnosť zastaviť jeho ďalší rozklad.
S touto myšlienkou vrelo súhlasila česká historička umenia a architektka Dobroslava Menclová: „Bratislavský hrad sa znova dostáva do popredia záujmu práve tak, ako otázka jeho záchrany. Jednoznačný názor odbornej i laickej verejnosti vyznieva v uzáver, že konečne »treba niečo urobiť«, aby sa znemožnila ďalšia devastácia, ktorá pod vplyvom času tak pokročila, že nový a nový materiál hradu sa mení na hromady zrúcanín na nádvorí.“
A tým sa začala nová epocha v dejinách hradu, pätnásťročná namáhavá rekonštrukcia, ktorá sa skončila odovzdaním kľúča obnoveného hradu prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi 30. októbra 1968.
László Kopasz, historik