Zdroj: Archív A. S.
Jeden z unikátov postkomunistických krajín východnej Európy sú turistické prehliadky skanzenov socializmu. Na starých trabantoch ich robia v Krakove, Budapešti či Berlíne. Peter Chrenka a jeho brat Braňo, ktorí majú svoju základňu v Petržalke, ukazujú turistom príbehy socialistickej Bratislavy spoza okien starých škodoviek. Petržalku, samozrejme, nemôžu vynechať. Ozaj, viete, kde sa nachádza prvý postavený panelák na Slovensku?
„Videli sme Bratislavu z takej strany, z akej by nám ju bežný sprievodca nikdy neukázal,“ píše v jednej z recenzií na internete Martijn. Nie každého turistu, ktorý príde do Bratislavy, zaujíma história Habsburgovcov odprednášaná na hrade. Mnohí chcú počuť o tej nedávnej – socialistickej. A tak im ju bratia Chrenkovci ponúkli aj s bonusom - škodovkou z roku 1974, ktorá patrila ich starému otcovi. To bolo pred ôsmimi rokmi. Odvtedy do vozového parku Athentic Slovakia pribudli Škody 120, aj „van“ Škoda 1203. Je však dnes ešte vôbec čo ukazovať?
Prečo je návšteva Petržalky občas sklamaním?
Pohľad na post-komunistickú Bratislavu ešte nie je vyčerpaný,“ hovorí Peter Chrenka. „Záujemcom ho ukazujeme na kontrastoch. Ako sa Bratislava mení, vzniká zvláštny architektonický chaos, kedy môžeme na jednom mieste vidieť barokovú aj socialistickú budovu a hneď vedľa nich sotva dvojročnú.“
Kontrasty socializmu a súčasnosti sú vraj výborne vidno zo Slavína. Petržalské paneláky sa miešajú s modernými kancelárskymi budovami, zároveň vidno Most SNP a modernú budovu za UFO-m...
„Krásny kontrast si turisti užijú aj pri vôbec prvom paneláku postavenom na Slovensku,“ hovorí Peter. „Málo Bratislavčanov vie, že sa nachádza v Starom Meste, na Kmeťovom námestí. A hneď vedľa neho, na mieste niekdajšieho pivovaru, stojí moderný Stein 2...“
Cudzinci, ktorí sa chcú vrátiť do socialistickej Bratislavy, oceňujú aj to, že pri prvom paneláku sú na rozdiel od hradného nádvoria celkom sami a neraz sa im prihovoria aj domáci. Ich návšteva Petržalky býva, naopak, občas sklamaním. Dúfajú, že zavítajúdo Petržalky spred 30 rokov a uvidia len betón „Očakávajú sivé paneláky s ešte viditeľnými spojmi a sú prekvapení z farieb a množstva zelene,“ hovorí Peter. „A vzápätí šokovaní z vysokých cien petržalských bytov...“
Pri prehliadke Petržalky „prefrčia“ aj cez Kopčiansku, a to preto, aby sa dostali na nenápadný hraničný prechod do Rakúska. Cudzinci, medzi ktorými prevažujú Angličania a Američania, sú fascinovaní predstavou, že také veľké sídlisko ako Petržalka bolo len kúsok od železnej opony. „Videli do Rakúska a nemohli tam vycestovať...“ Dnes ich tam zaujmú dvaja rakúski vojaci pri vojenskom stane, ktorí, hoci sme v Schengene, monitorujú prechod. Tri kilometre odtiaľto je dedina Kittsee, známa marhuľovými sadmi. To bola kedysi aj Petržalka – hlavná zásobáreň mestských trhov.
Neďaleko stojí pamätník, ktorý pripomína smutný príbeh východonemeckého študenta 18-ročného Hartmuta Tautza. Ten si myslel, že cez českoskovenské hranice sa mu na západ podarí ujsť ľahšie. V auguste 1986 ho asi dvadsať metrov od hraničnej čiary dobehla špeciálne vycvičená svorka psov Pohraničnej stráže a zaútočila naňho. V nemocnici zraneniam podľahol. Pre cudzinca desivé a nepochopiteľné...
Zďaleka nie všetko socialistické je také smutné. Zážitkom pre lokálnych „tasterov“ sú v Petržalke niektoré krčmy, ktoré sa za 40 rokov prakticky nezmenili, aj keď väčšina podobných má už osud spečatený.
Tí, ktorí dávajú prednosť pohybu, zas vidia počas „biketour“ za železnou oponou - niektoré z 15 petržalských bunkrov a tiež krásne dunajské pláže pri Lafranconi či Sad Janka Kráľa.
Veľa ľudí si rezervuje tour kvôli retro autám. „Ale napríklad Američanom viac ako na aute záleží na informáciách. Vedia ich pobaviť naše mosty - keďže najnovší sa volá Starý most a najstarší veľa ľudí volá Nový most. A tiež, že niekdajší Most Červenej armády reálne postavili Nemci, ktorých k tomu Rusi ako vojnových zajatcov donútili,“ dáva niekoľko príkladov Peter. Zaujímavá je aj odpoveď na otázku – koľko obyvateľov má Bratislava? „Na konci socialistickej éry mala oficiálne 450-tisíc obyvateľov. Dnes má oficiálne 422-tisíc, hoci vidíme, že reálne rastie, takže tieto čísla nedávajú zmysel,“ konštatuje Peter. A tak od neho cudzinci dostanú aj neoficiálne číslo 633-tisíc obyvateľov. To je číslo SIM kariet, ktoré v Bratislave nocujú.
V Petržalke nemožno obísť ani bývalú Matadorku, ktorej premena je už na spadnutie. „Cudzincom hovoríme, že sú jednými z posledných ľudí, ktorí tieto industriálne budovy a pamiatky vidia v tomto stave,“ pokračuje Peter.„Z industriálneho mesta sa Bratislava totiž mení na kancelárske. Bývalé fabriky nahrádzajú miesta na bývanie, polia nové sídliská. Minulosť pripomínajú už len ich nové názvy identické s tým, čo tam bolo kedysi.“
Mnohé z bratislavských skanzenov socializmu už turisti vidia len na fotografiách v albume, ktorý má sprievodca vždy so sebou. Na Slovensku je však veľa ďalších miest, ktoré ukazujú našu krajinu inak. „Po návšteve mnohých obnovených európskych hradov bolo osviežujúce vidieť niečo veľmi odlišné, estetika opustených ruín na útesoch v lese je nepopierateľná,“ píše sa v ďalšej recenzii k netradičnej tour bratov Chrenkovcov. A tak sa neboja, že v dohľadnej dobe zostanú bez inšpirácie.
(in)