Štátne vyznamenania udelil prezident Pellegrini aj viacerým bratislavským rodákom. Pozrite si ich profily

Zdroj: TASR - Jaroslav Novák

Prezident Peter Pellegrini počas udeľovania najvyšších štátnych vyznamenaní

Prezident Peter Pellegrini ocenil v sobotu 22 osobností spoločenského, kultúrneho, vedeckého ako aj športového života, štyroch z nich in memoriam. Ceremónia sa uskutočnila v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Medzi ocenenými boli aj viacerí bratislavskí rodáci. Pozrite si ich profily.

Jozef Sabovčík, krasokorčuliar
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí

Zdroj: KP SR

Jozef Sabovčík

Jozef Sabovčík sa narodil 4. decembra 1963 v Bratislave. S krasokorčuľovaním začal ako šesťročný a rástol v starostlivosti špičkových tréneriek Hildy Múdrej, Ľudmily Lojkovičovej a Agnesy Búřilovej.

Svoj talent rozvinul do množstva medzinárodných úspechov, získal šesť domácich titulov a predovšetkým historickú medailu zo zimnej olympiády, dva tituly majstra a jeden vicemajstra Európy. Jozef Sabovčík je tretí slovenský krasokorčuliar, ktorý získal olympijskú medailu. Ziskom bronzu zo sarajevských hier 1984 sa zaradil hneď za legendy, zlatého Ondreja Nepelu (1972) a strieborného Karola Divína (1960). V roku 1985 vyhral tiež prestížne zámorské podujatia Americkú a Kanadskú korčuľu.

Ako prvému na svete sa mu podaril na medzinárodnej súťaži štvoritý skok. Do histórie svetového krasokorčuľovania sa odpichnutým rittbergerom z ME 31. januára 1986 v Kodani nezapísal, hoci bezprostredne po súťaži jeho rekord uznali. Medzinárodná krasokorčuliarska únia po následnom skúmaní o niekoľko dní deklarovala, že tento vtedy priam mýtický prvok neabsolvoval dostatočne čisto, ako problém označili výjazd, resp. jemný dotyk ľadu druhou nohou pri doskoku. Primát tak podľa tabuliek patrí Kanaďanovi Kurtovi Browningovi, ale československý reprezentant realizoval štvoritý skok (bez pádu) fakticky ako prvý o dva roky skôr, na čo často poukazovali experti a dokonca aj súperi.

Športovú amatérsku kariéru Jozefa Sabovčíka sprevádzali aj mnohé zranenia. V roku 1986 sa podrobil náročnej operácii kolena, po ktorej bol nútený ukončiť aktívnu činnosť. V Kanade začal znovu trénovať a ako prvý na svete sa naučil skákať salto dozadu s dopadom na jednu nohu. Už ako profesionálny krasokorčuliar do roku 2013 vystupoval na mnohých exhibíciách.
Počas otváracieho ceremoniálu ZOH v Salt Lake City v roku 2002 si Jozef Sabovčík vyslúžil celosvetovú pozornosť, keď v pohybovej kreácii stvárnil v jednej z hlavných úloh programu oheň. Pôsobil tiež ako atašé slovenskej olympijskej výpravy.

V roku 2011 sa rozhodol hľadať svojich pokračovateľov aj na Slovensku. V spolupráci s občianskym združením (OZ) Jumping Joe, ktoré nesie názov jeho prezývky, pripravil otvorenie kurzov krasokorčuľovania pre malé deti. V roku 2003 mu udelili ocenenie Bronzové kruhy Slovenského olympijského výboru (SOV), dnes už Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV).

Dušan Čaplovič, archeológ a historik, bývalý minister školstva, vedy výskumu a športu SR, bývalý poslanec Národnej rady SR

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh - in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj školstva

Zdroj: TASR - Martin Baumann

Dušan Čaplovič bol vyznamenaný in memoriam

Dušan Čaplovič sa narodil 18. septembra 1946 v Bratislave. Archeológiu a historické vedy vyštudoval v roku 1969 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (na docenta sa v roku 2003 habilitoval na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre).
Po vyštudovaní pôsobil v rokoch 1969 – 1980 ako vedúci historického odboru vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach, 1980 – 1986 bol vedúci oddelenia Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied Nitra (pracovisko Košice). Jeho odborná cesta viedla ďalej cez pozíciu vedeckého tajomníka Archeologického ústavu SAV Nitra (1986 – 1990), ďalšie dva roky bol zástupca riaditeľa.

V roku 1992 ho zvolili za člena predsedníctva SAV Bratislava, pričom od roku 1995 do roku 2001 bol podpredsedom SAV. Okrem toho paralelne v rokoch 1992 až 1995 pôsobil v Rade vlády SR pre vedu a techniku a v období 1995 – 1998 bol členom kolégia ministerského rezortu kultúry.
Dušan Čaplovič sa aktívne venoval najmä výskumu stredoveku na východnom Slovensku. Intenzívne prepájal archeologický, historický i jazykovedný výskumný priestor. Realizoval mnohé terénne výskumy, z ktorých viaceré patria k najdôležitejším archeologickým odkryvom slovenskej archeológie, napríklad výskum feudálneho sídla, kostola a zaniknutej stredovekej dediny Svinica, jedinečné objavy na Hlavnom námestí v Košiciach, hradisko Zemplín alebo kartuziánsky kláštor v Červenom Kláštore.

Napísal viac ako 200 vedeckých štúdií a autorsky i spoluautorsky takmer dvadsať vedeckých monografií. Vykazoval intenzívnu publikačnú činnosť v domácich i zahraničných periodikách a zúčastnil sa na viacerých medzinárodných vedeckých podujatiach a prednáškach. Od roku 1994 externe prednášal na Filozofickej Fakulte UK v Bratislave.

Za poslanca Národnej rady SR ho prvýkrát zvolili po parlamentných voľbách v roku 2002. Mandát zastával aj v rokoch 2014 - 2016 a 2016 - 2020. V rokoch 2006 do 2010 bol v úrade podpredsedu vlády SR a v roku 2009 bol dočasne tri mesiace poverený aj riadením Ministerstva životného prostredia SR. Rezort školstva, vedy, výskumu a športu SR viedol v rokoch 2012 - 2014.
Dušan Čaplovič dostal za svoju vedeckovýskumnú činnosť viaceré ocenenia. Aktívne pôsobil v domácich a medzinárodných vedeckých spoločnostiach, komisiách a redakčných radách. Zomrel 6. marca 2025 v Bratislave.

Ivan Šramko, ekonóm
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti riadenia a správy štátu, financií a ekonomiky

Zdroj: KP SR

Ivan Šramko

Ivan Šramko sa narodil 3. septembra 1957 v Bratislave. V roku 1980 ukončil štúdium na Fakulte riadenia Vysokej školy ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Do roku 1990 pracoval na Železničnom staviteľstve Bratislava a v akciovej spoločnosti AVEX, v obidvoch prípadoch vo vedúcich funkciách finančných útvarov týchto podnikov.

V rokoch 1990 až 1991 bol zástupcom riaditeľa spoločnosti VÚB ING, a. s. (banková poradenská spoločnosť). V rokoch 1991 až 1992 viedol pracovnú skupinu, ktorá v akciovej spoločnosti VÚB zakladala spoločnú firmu VÚB - Credit Lyonnais. V rokoch 1992 až 1998 bol generálnym riaditeľom Istrobanky, a. s., a zároveň podpredsedom a neskôr predsedom jej predstavenstva. V rokoch 1998 až 2002 bol členom vedenia Tatra banky, a. s., Bratislava a v rokoch 2000 – 2002 členom jej predstavenstva. Od 1999 do 2001 bol členom a od 2001 do januára 2002 predsedom dozornej rady Asociácie bánk Slovenskej republiky

Od 2002 do konca roka 2004 zastával post viceguvernéra Národnej banky Slovenska a od 1. januára 2005 zaujal funkciu guvernéra (do januára 2010). Bol pri zmene peňažnej jednotky zo slovenskej koruny na euro. Vstup Slovenska do Eurozóny bol hladký a nová platobná mena sa všeobecne pomerne rýchlo udomácnila.

Po ukončení pôsobenia v NBS ho v roku 2010 vymenovali za veľvyslanca Slovenskej republiky pri Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj. V roku 2012 sa stal predsedom Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, funkčné obdobie sa mu skončilo v roku 2019.

Svoje odborné vedomosti a pracovné skúsenosti uplatňoval, resp. uplatňuje na rôznych významných pozíciách ako člen generálnej rady Európskej centrálnej banky, guvernér v Medzinárodnom menovom fonde a alternát guvernéra v Európskej banke pre obnovu a rozvoj. Je tiež člen predstavenstva Slovensko-Rakúskej obchodnej komory a predseda Správnej rady Ekonomickej Univerzity v Bratislave. Bol tiež členom dozornej rady Asociácie bánk, členom dozornej rady Vzájomnej životnej poisťovne a členom predstavenstva Slovenskej poisťovne.
Ivan Šramko dostal v roku 2008 ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii hospodárstvo. Ešte v roku 2006 získal v Singapure ocenenie Guvernér centrálnej banky roka za strednú a východnú Európu od britského časopisu Emerging Markets.

Peter Kothaj, lekár-chirurg
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh - in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, najmä v oblasti chirurgie

Zdroj: KP SR

Peter Kothaj

Peter Kothaj sa narodil v roku 1951 v Bratislave. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. V roku 2003 získal vedecko-pedagogickú hodnosť – profesor chirurgie.

Praxoval od roku 1977 na chirurgickom oddelení Nemocnice s poliklinikou v Brezne. Od roku 1979 pôsobil na chirurgii v banskobystrickej Rooseveltovej nemocnici. Dlhé roky bol prezidentom Slovenskej chirurgickej spoločnosti.

Väčšinu svojho profesijného života prežil vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Banskej Bystrici, na II. Chirurgickej klinike Slovenskej zdravotníckej univerzity (SZU) Rooseveltovej nemocnice, o ktorej vznik sa v nemalej miere zaslúžil a od roku 1992 bol jej prednostom. Od roku 2004 bol aj vedúci jedinej Katedry gastroenterologickej chirurgie na Slovensku, patriacej tiež k Lekárskej fakulte SZU.

Pod jeho vedením sa z kliniky stalo špičkové pracovisko s komplexnou škálou chirurgických výkonov ako i špecifických výkonov, ktoré sa v iných nemocniciach na Slovensku nevykonávali. Nemocnica sa stala priekopníckou v zavádzaní laparoskopických operácií na Slovensku. On sám stál pri prvej transplantácii pečene a prvej chirurgickej roboticky asistovanej operácii v rámci SR.

Peter Kothaj sa o históriu chirurgie na Slovensku a tiež históriu samotnej Rooseveltovej nemocnice zaujímal mimoriadne intenzívne. Vďaka nemu je zaznamenaná v publikácii z roku 2001 "100 rokov Nemocnice F. D. Roosevelta". Rozhodujúcou mierou sa zaslúžil aj o to, že banskobystrickej nemocnici vrátili v roku 1991 názov z povojnových rokov.

Profesor Kothaj vydal 204 publikácií, z monografií napríklad Chirurgická liečba rakoviny pankreasu (1996), Momenty z dejín slovenskej chirurgie (1999), Operácie na pečeni (2006).
Bol členom viacerých profesijných domácich i zahraničných spoločností a nositeľom Zlatej medaily Slovenskej lekárskej spoločnosti za zásluhy o rozvoj medicíny na Slovensku. V roku 2012 mu Česká chirurgická spoločnosť udelila Petřivalovu cenu za rozvoj chirurgie.
Peter Kothaj zomrel po ťažkej chorobe 25. apríla 2017. V roku 2018 významnému banskobystrickému chirurgovi udelili in memoriam ministerskú Cena za celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky.

Juraj Payer, lekár a dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky

Zdroj: KP SR

Juraj Payer

Juraj Payer sa narodil 13. marca 1958 v Bratislave. V roku 1983 vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (LF UK), odbor všeobecné lekárstvo. V roku 1986 atestoval z internej medicíny a o štyri roky neskôr z endokrinológie. V roku 1997 získal atestáciu 2. stupňa z internej medicíny. Medzitým v roku 1994 obhájil titul kandidáta vied a v roku 1997 sa habilitoval za docenta vnútorného lekárstva. V roku 2002 sa stal profesorom vnútorného lekárstva na LF UK.

Juraj Payer sa vypracoval na medzinárodne uznávaného odborníka na osteoporózu a stal sa aj prednostom V. internej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Univerzitnej nemocnice v bratislavskom Ružinove. Od roku 2023 je vo funkcii dekana Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Vo svojej vedecko-výskumnej práci sa zameriava najmä na metabolické ochorenia kostí a ich vzťah k endokrinným ochoreniam.

Jeho publikačná činnosť vykazuje takmer tri tisícky textov a citácií v domácej i zahraničnej tlači. Napísal sám i v spoluautorstve viacero kníh a je autor i editor prvej slovenskej monografie o osteoporóze. Dostal prémiu Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru za rok 2012 v kategórii biologické a lekárske vedy, i v kategórii slovníková a encyklopedická literatúra.

Juraj Payer je prezident Spoločnosti pre osteoporózu a metabolické ochorenia kostí a tiež hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre endokrinológiu. Významne sa angažuje v rozvoji modernej diagnostiky a liečby interných chorôb. Ako člen kategorizačnej a katalogizačnej komisie na Ministerstve zdravotníctva SR sa aktívne podieľa na tvorbe liekovej politiky. Do roku 2023 bol predsedom Akreditačnej komisie MZ SR, čím výrazne ovplyvňoval ďalšie vzdelávanie lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov na Slovensku. Od roku 2020 je predsedom komisie MZ SR a odborným garantom pre Štandardné diagnostické a terapeutické postupy a Postupy pre výkon prevencie MZ SR.

V roku 2014 mu Royal College of Physician v Londýne udelil čestný titul FRCP. V roku 2023 mu udelili ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii Medicína a veda. Od 1. januára 2026 prevzal aj funkciu prezidenta Slovenskej lekárskej spoločnosti po dôvere od delegátov volebného zjazdu.

Roman Lazík, baletný majster a pedagóg
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky druh - za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí, najmä v oblasti baletného umenia

Zdroj: KP SR

Roman Lazík

Roman Lazík sa narodil 31. marca 1978 v Bratislave. Študoval na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej. Počas štúdia sa úspešne zúčastnil na viacerých medzinárodných baletných súťažiach. V roku 1994 sa stal finalistom v medzinárodnej baletnej súťaži v Paríži a vzápätí zvíťazil v československej tanečnej súťaži v Brne.

Počas absolventského ročníka v roku 1995/96 ho angažovali ako sólistu Baletu Slovenského národného divadla. V tom čase ako prvý slovenský tanečník získal medailu na prestížnej baletnej súťaži International Ballet Competition v New Yorku. Dostal cenu Philip Morris Ballet Flower Award za najvýraznejší talent v roku 1996 a o rok neskôr ho vyznamenali ocenením pre najlepšieho tanečného umelca na Slovensku.

Následne Roman Lazík pôsobil v zahraničí, napríklad v JAR, Izraeli, ale aj v Bavorskom štátnom balete v Mníchove, kde sa stal v roku 2003 prvým sólistom. Na scéne Viedenskej štátnej opery debutoval v októbri 2007 ako Romeo v balete Romeo a Júlia. V roku 2010 ho vymenovali za prvého sólistu Viedenského štátneho baletu a vytvoril tam spolu s primabalerínou Ninou Polákovou prominentný tanečný pár.

V priebehu tanečnej kariéry sa vyprofiloval ako „danseur noble“ interpretáciami najdôležitejších rolí klasického repertoáru. Stvárnil aj princa Siegfrieda v Labuťom jazere. Mnohé z postáv naštudoval v niekoľkých verziách od uznávaných choreografov ako Marius Petipa, Rudolf Nurejev, Patrice Bart, Vladimir Malachov, Ray Barra, Paul Chalmer či Pierre Lacotte. Nechýbajú ani mnohé sólové party v známych baletoch.

Osobitnú kapitolu tanečného repertoáru Romana Lazíka tvoria neoklasické party v dejových baletoch, kde rozvíja charakter hlavných hrdinov, akými sú napr. Romeo, alebo Eugen Onegin v rovnomennom balete. Počas svojej kariéry tancoval na najprestížnejších baletných scénach sveta ako Boľšoj Teatr v Moskve, Semperoper v Drážďanoch, alebo divadlá v Paríži, Tokiu, Toronte, Berlíne, Hamburgu, či Lipsku.

Po ukončení úspešnej medzinárodnej tanečnej kariéry dlhoročného prvého sólistu sa Roman Lazík etabluje ako hosťujúci baletný majster, zdieľajúc svoje bohaté odborné znalosti a interpretačné skúsenosti. Je laureát viacerých ocenení na medzinárodných súťažiach i ceny Literárneho fondu SR.

(tasr, ms)