• Aktuality
  • 13.01.2019 12:31

Nad Bratislavou má byť zakopaný veľký poklad. Podľa legendy ho stráži bezhlavý mních

0 0
Poklad bezhlavého mnícha
Zdroj: I. Janota: Legendy a mýty starej Bratislavy

Ľudia vždy verili na legendy o pokladoch. Tak ako voľakedy, aj dnes sa náj­du takí, čo stále hľadajú rýchle zbohatnutie. Jedna bratislavská legenda hovorí o obrovskom poklade, ktorý strážil a možno ešte stále stráži bezhlavý mních.

Hlboko v lese nad Bratislavou, pri soche Svätého Antona, patróna stratených vecí, je vraj zakopaný poklad nevyčísliteľnej hodnoty. Už sa zabudlo a nikto nevie, kde presne sa nachádza. Ani najväčší pamätníci si nespomínajú, kto ho tam zakopal. Jediné, čo sa vie, že je veľký. Ten, kto ho nájde, získa množstvo zlata, striebra a drahokamov. A podstatné je, že už nebude musieť celý život pracovať. Má to však niekoľko háčikov. Ten, kto ho chce nájsť, musí ho hľadať v svätojánsku noc, o ktorej je známe, že má magickú moc. A po ďalšie, je nevyhnutné, aby hľadač splnil niekoľko dôležitých podmienok. Inak ho bezhlavý mních, ktorý skrýšu stráži, k pokladu nepustí. Podmienky nie sú náročné, ale treba ich do detailu splniť.

Hľadač pokladu musí prísť k skrýši presne o polnoci a to čisto vyumývaný. Bielu košeľu musí mať oblečenú naopak a so sebou musí vziať ostrú triesku zo šibenice. Práve tá je najdôležitejšia, keďže ju treba hodiť do bezhlavého mnícha, aby uvoľnil cestu k vysnívanému pokladu. A na záver úplná samozrejmosť, poklad nesmie hľadať ten, kto si žije v blahobyte, ale chudák, ktorého núdza dotlačila podstúpiť všetky podmienky a poklad hľadať.

Prešli roky, desaťročia a nikto sa stále neodhodlal ísť do lesa a splniť úlohy. Raz sa o legende dozvedel starý lakomec a veľký boháč Samuel Frosting. So všetkými pravidlami a podmienkami sa veľmi dobre oboznámil.

V svätojánsky večer vliezol do Dunaja, aby sa poriadne poumýval. Obliekol naruby pripravenú bielu košeľu, ktorú roky nemal na sebe a pripravil si požadovanú triesku. Ešte skontroloval, či je dostatočne ostrá. No problém bol, že trieska nebola zo šibenice. Odrezal ju totiž z prudko jedovatého lykovca. Predstavil si, ako mnícha trafí a ten pri malom pichnutí padne na zem omámený a potom mŕtvy.

Hrob Karola Jettinga, ktorému prischla prezývka Bratislavský Robinson, nájdete na Ondrejskom cintoríne ľahko. Nie je ukrytý v úzkych uličkách. Stačí, ak sa od hlavnej cesty cintorína vyberiete vľavo a na pomník s jeho menom určite narazíte. Charakteristickým znakom obdĺžnikového náhrobného kameňa je kresba námornej plachetnice, symbol jeho dobrodružstiev.

​Pokojne sa vybral do lesa a keď sa blížila polnoc, podišiel k soche Svätého Antona. Vyľakalo ho svetielko, ktoré sa knísalo pod sochou. Keď prižmúril oči, všimol si, že je to svetlo z lampáša, ktoré drží v ruke bezhlavý mních a prešľapuje z nohy na nohu. Pod mníchom po chvíľke zazrel dieru, z ktorej vychádzal jas. Ten jas dobre poznal. Aj jeho truhlice schované v pivnici mali taký istý jas, keď ich otvoril a boli plné zlata a drahokamov. Frostingovi sa zaligotali oči a nevládal sa ani pohnúť. Celý sa roztriasol. Spomenul si, že do mnícha musí hodiť triesku. Pomaly a potichu vytiahol ju z vrecka a celou silou ju hodil smerom k mníchovi. No trafil sovu, ktorá práve vtedy letela pred knísajúcim sa mníchom. Trafil ju rovno do krídla. Sova od bolesti zastonala, padla na zem, potrepala krídlami a zomrela. Mních sa húkania sovy tak zľakol, že mu vypadol lampáš a zostala len tma. Boháčovi sa v tej tme zazdalo, že ho niekto šteklí pod bradou a v zátylku, akoby mu niekto dokonca dával motúz okolo krku. Ten pocit však rýchlo zmizol, keď si spomenul na poklad. Rýchlo sa hodil tým smerom, kde predtým bola diera a vychádzal z nej jas. Zaryl prsty do zeme a hrabal a hrabal. Hovoril si, že presne tu to musí byť, veď oči ho istotne neklamali. Nakoniec mu pot rozmočil košeľu. Celý bol od hliny a poklad stále nikde.

Keď už začalo nad mestom svitať a jeho sen sa rozplynul, skleslý na tele aj duchu, sa pobral späť do mesta. No do mesta prišiel príliš skoro. Michalská brána bola ešte zatvorená a padací most bol ešte hore. Zrazu sa mu zahmlilo pred očami a spadol na okraj priekopy. Tam ho o pár minút našla mestská stráž. Bol už studený. Na krku mal modročervený pás, akoby ho niekto šnúrou uškrtil. Telo odviezli do márnice, kde lakomého boháča spoznali. V ten deň ho aj pochovali.

Večer si ľudia všimli, že nad jeho hrobom stále krúži sova. A to sa opakovalo celý mesiac. Potom sa už nikdy neukázala. Po mesiaci na Frostingovom hrobe vyrástol lykovec jedovatý. Nikto nechápal, ako sa tam dostal. Pretože nikoho nevideli krík na hrobe sadiť. Veď kto by aj na hroby sadil jedovaté kríky. Potom si ľudia spomenuli na sovu. Istotne ona tam odniesla otrávené semienko.

(lb)


Túto históriu a ilustrácie sme po dohode čerpali z knihy Legendy a mýty starej Bratislavy od Igora Janotu z vydavateľstva PT Marenčin.


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.