Čakám, kedy výnimka dostane výnimku

Existuje mnoho zlatých pravidiel, z nich mimoriadne obľúbené je porekadlo o výnimke, že totiž každé pravidlo má svoju výnimku, ale ono samo si hrozí svojím vnútorným protirečením.

Ak má každé pravidlo svoju výnimku, možno aj porekadlo o výnimkách z pravidiel je onou výnimkou a vtedy by znamenalo svoj opak, že totiž nemá výnimku. Viem, predchádzajúce riadky sa môžu zdať ako bezplatný výlet do antického Grécka na zjazd filozofujúcich sofistov, ale nie. Bol to skôr pokus o výlet do nezaplatiteľnej krajiny, kde vládnu pravidlá. Neviem ako kto, ale väčšina múdrych ľudí, ktorých poznám, má rada pravidlá. Hoci aj také, že šach sa začína hrať so šestnástimi figúrkami, ale aj také, že nie sme násilnícki, dávame prednosť podľa presne určených pravidiel... A tak.

To pravidlo sa dá totiž vysvetľovať aj inak než cez vlastné protirečenie, ale aj to je jeho skazou - absolútna prevaha výnimiek. Kde je potom to pravidlo? Kde ho máme hľadať, by nám asi vedeli dobre zaspievať raperi, ale výsledok by bol len ten, že oni sa vykričia a nám to nepomôže.

Lenže musíme si pýtať pravidlá a zároveň sa pýtať, aké pravidlo, na čo, kde je a najmä - aké treba z neho výnimky? A koľko? Naozaj, lebo ak sa udelí jedna výnimka, je to výnimka. A potom je to pravidlo. Povedzme - do pešej zóny sa nejazdí s jedinou výnimkou záchranných vozidiel. Nebude sa tam jazdiť. Keď však udelíme dve výnimky, už to nie sú výnimky, ale nové pravidlo. Slovenské, že do pešej zóny môžu jazdiť všetci, okrem tých, čo tam nesmú, lebo nemajú papier. Niečo také bolo v Sovietskom zväze, kto mal známeho, ten dostal papier a mohol ísť do centra. Aj do susedného mesta.

Keby bolo pravidlo, tak by na chodníkoch neparkovali autá ľudí, ktorí ich nevedia zaparkovať na vyhradený obdĺžnik. Keby bolo pravidlo, tak by nebola na uliciach špina. Keby bolo pravidlo, sochy by neobtĺkali a v noci nehulákali ani Angličania. Keby bolo pravidlo, možno by už Bratislava ani nebola naša, slovenská.