Toto je éra, keď predbiehame Londýn

Predbehli sme už aj iné metropoly, povedzme, Brusel v pomere medzi cenou života a príjmami miestnych obyvateľov. Lenže - my máme viac diskusných tém.

Dlhé roky sa svet smial z Angličanov, vraj stále debatujú len o počasí. Globalizácia klímy smerom k neletám a nezimám urobila tému počasie aktuálnou a večnou pre celú zemskú polguľu. Teda aj pre nás. My Bratislavčania však máme ešte dve také večné témy.

Prvou témou je - akí arogantní a bezohľadní sú vodiči.

Druhou témou zasa to, akí barani sú chodci.

Tieto dve témy nám poskytujú aj ďalšie prvenstvo - davovú schizofréniu. Je to krásny jav, ktorý silnie úmerne tomu, ako pribúda v Bratislave áut a s nimi aj vodičov a polovodičov a dokonca chodcovodičov. Je zábavné pozorovať, ako sa rýchlosťou síce nezmeranou, ale iste nepovolenou, prirúti k voľnému miestu, kde je však parkovať zakázané, auto a osoba spoza volantu ho opustí. Na chodníku sa medzitým spamätúvajú zo šoku tí, čo stihli na poslednú chvíľu uskočiť. Na druhej strane si ďalší márne oprašujú zo šiat zvyšky kalnej vody, ktorá sa pred chvíľou váľala v kaluži pod tým autom. Svorne nadávajú na vodičov.

Osoba spoza volantu sa v momente stane chodcom a prebehne na červenú popred iné autá. Poteší sa kvílením pneumatík, prípadne zahrozí autu, ktoré jej nedalo prednosť. Ak náhodou natrafí na situáciu, keď svieti na priechode zelená, tak sa aspoň vydá po ľavej strane. Ak ju príliš hustá doprava predsa len prinúti zastať na kraji cesty, spolu s ostatnými nadáva na šoférov.

Ostatní chodci zatiaľ prídu k svojim viac - menej zle zaparkovaným autám. Skontrolujú, či nemajú papuču a vyštartujú. Jednou rukou radia rýchlosť a druhou spúšťajú okienko, aby mohli nadávať chodcom. Chýba im tretia ruka, lebo treba ukázať ešte tomu mumákovi v aute pred nimi, že jazdí ako magor. Doma potom rodine rozprávajú o tom, aké je to dnes zúfalé, akí sú bezohľadní vodiči a hazardéri chodci a deti sa tešia, že prinesú do škôlky nové slová.

Je to báječný pocit, žiť v ére, keď predbiehame Londýn.