Tri postrehy z diskusii o budúcej podobe južného Podhradia

V tejto už pomerne bohatej výmene názorov na dostavbu južného Podhradia ma zaujali tri opakujúce sa postoje.

Prvý postoj: „Podhradie by som najradšej videl (videla), ako......, ale nie som odborník, architekt, a tak.......“

Drvivá väčšina diskusných príspevkov, ktoré sme si zatiaľ prečítali, či vypočuli, sa začína a končí takto alebo podobne. Zdá sa, že 99,9 % obyvateľov a návštevníkov Bratislavy má pocit, že nemá schopnosť a právo o ňom hovoriť a rozhodnúť. Na rozdiel od návštevníkov výstavy experimentálneho umenia či poslucháčov koncertu, ktorí pobudnú v sále len chvíľku, je však tých 99,9 % občanov denne konfrontovaných s konkrétnym architektonickým prostredím. My všetci v ňom žijeme, prechádzame jeho ulicami a námestiami. (A to je ten lepší prípad, ak nám tí, čo o nich niekedy rozhodovali, formu ulíc a námestí ešte vôbec ponechali.)

Z tisícročí dejín architektúry vieme, že najtrvácnejšie hodnoty a najakceptovanejšie diela nevznikli z neobmedzenej vôle architektov, ale boli to pokorné kompromisy medzi vôľou investora (pravdaže kultivovaného), a rešpektom pred stavebným materiálom, možnosťami konštrukcie, tvarom terénu a prostredia vôbec.

Až architektonická avantgarda 20. storočia, spolu s ambíciami ideológií sociálneho inžinierstva a neobmedzených konštrukčných možností priviedli architektov s podporou štátnych politikov a úradníkov k pokušeniu vytvárať architektonické prostredie, kde tých zvyšných 99,9 % občanov nemá pocit človečiny. Podľa tejto elity je chyba v nepochopení a neprispôsobení sa. Je to vina obyvateľov, že ich ľudské danosti im zabraňujú žiť, pracovať a dobre sa cítiť v geniálnych umelých (dnes opustených) hlavných mestách Indie, Brazílie alebo aj na našej veksláckej polovici Špitálskej a Dunajskej ulice, pozdĺž bratislavského „Prioru“.

Je to tak. Žiadne sociálne ani umelecké inžinierstvo dlhodobejšie nevmanipuluje nás obyvateľov, aby sme plnohodnotne žili v prostredí, ktoré nevyhovuje našej ľudskej podstate, ktorá je nám daná a prirodzená. Napokon nepoznám architekta, ktorý by sa zamiloval do experimentálne znetvoreného partnera. Všetci (aj keď si to spomínané promile elity neprizná) chceme žiť v bytoch s vlastnosťami hniezda, dívať sa na fasády, ktoré sa prihovárajú rečou materiálu a formy v podobách ľudských znakov a výpovedí, chceme prechádzať ulicami a námestiami.

Nenechajme sa balamutiť pseudoodbornými tézami, že tieto naše vlastnosti volajú po historizujúcom gýči. Je to úplne normálne a človeku vlastné, že nám najlepšie vyhovuje stena murovanej konštrukcie, že otvor a otvory by mali mať svoje architektonické vyjadrenie a členenie, stavby strechu a budovy svoje ľudské meradlo. Napokon ani začínajúca sa moderná architektúra, povedzme na Gorkého ulici, neklamala svoju dobu vzniku, ale na druhej strane rešpektovala stredoeurópsku stenu, proporcie, a tak sa tam, pokiaľ viem, aspoň dobre býva, hoci „korzo“ z nej nebude.

Niet pochýb, že názor nás, čo sa chceme v Podhradí raz dobre cítiť, je dôležitý, ak nie najdôležitejší. To, že bude plné ľudí, prinesie v konečnom dôsledku úžitok práve investorom.

~ ~ ~
Druhý postoj: „Dajme si pozor, aby nedopadlo južné Podhradie tak ako Zámocká ulica!“

Téza, ktorú sme počuli z úst komunálnych politikov, architektov a už aj zneistenej verejnosti. Nikto však nepovedal a nezamyslel sa prečo a v čom sú tie odstrašujúce prvky a vlastnosti dokončovanej znovu výstavby Zámockej ulice. V čom je zlým príkladom, čoho sa treba vyvarovať, a čo možno akceptovať.

Dovolím si, ako historik a teoretik architektúry, vyprovokovať zhodnotenie týchto záporov a kladov, hoci ešte nie sú všetky stavby dokončené. Odporúčam tieto dni pred tradičnou diskusiou v Astorke pozrieť si túto štvrť z dostupných miest, ako aj z chodníka nad ňou pod severnými hradbami hradu a vytvoriť si názor.

Myslím si, že medzi poučné negatíva patrí, že na rozdiel od dávnejších dostavieb na Židovskej ulici, za domom U Dobrého pastiera, sa architekt ani nepokúšal architektonizovať a členiť otvory okien a vstupov. Neproporčné sú presvetlenia strešných priestorov - vikiere, ktorých hlavnou chybou, okrem veľkosti, je ich umiestnenie v osiach okien fasád. Vzniká tak absurdné pokračovanie steny priečelia nad strešným odkvapom. Vikiere na strechách (ale nielen v konkrétnych historických obdobiach) vždy boli v iných osiach ako okná, čím vynikla autonómnosť strechy. Nejde tu o príklad z histórie, ale elementárnu reč architektúry.

Medzi negatíva niektorých častí na Zámockej ulici treba zaradiť aj výšku. Tú však, na rozdiel od talentu alebo netalentu architekta a ekonomických predstáv investora, môžu jednoznačne ustrážiť príslušné úrady. Nemôžem však súhlasiť s výrokom: „ nevidno cez ne na hrad!“, pretože tento argument patrí do arzenálu totalitných urbanistických ideálov. Naopak prechádzka prirodzene a jedinečne rastúcim mestom má byť plná zákutí - raz dominantu vidno, potom ju musíme znovu objavovať, .... atď.

K diskusii o budúcej podobe južného Podhradia treba analyzovať aj pozitíva dostavby Zámockej ulice:

1. Bloky domov rešpektujú pôvodnú uličnú čiaru a zalomenia tohto stáročného prvku ulice. Viac menej opakujú parceláciu. (Aj v minulosti sa parcely zlučovali a rozdeľovali). Bloky, hmoty domov majú istý rytmus.

2. Dôležitým a poučným pozitívom je, že stavby na Zámockej ulici majú steny murovaného konštrukčného systému, čo vôbec nie je znakom „historizmu“ alebo nemodernosti. Súčasná architektúra často používa aj iné konštrukčné systémy - skeletové, montované a pod. Stenový systém s akoby vyrezanými otvormi okien a vstupov je najprirodzenejší nášmu stredoeurópskemu „telu a duši“ a záleží na schopnosti projektanta, aby bol aj architektonickým umením. Navyše umožňuje permanentný proces oživovania stavieb - rôzne zmeny, ktoré prinášajú funkcie, a teda šancu na istý kolorit ulice.

3. Domy na tejto ulici majú strechy. Je to tiež element zodpovedajúci nášmu kultúrnemu prostrediu. Okrem vyššie spomenutých výhrad je to principiálne správny prvok.

~ ~ ~
Tretí postoj: „Priestor južného Podhradia je z veľkej časti prázdny, a preto v ňom netreba tak obmedzovať tvorivé ambície ako, povedzme, na pozemku medzi dvoma historickými budovami.“

Tretí postoj je falošný a nedomyslený. Je to naopak priestor „zovretý“ dvoma azda najsilnejšími a najjedinečnejšími fenoménmi Bratislavy - hrad na kopci a rieka Dunaj. Deväťdesiat percent historických vedút, pohľadníc, ktoré mali komukoľvek odovzdať správu - toto je Bratislava - volilo tento záber. Je to veľká, ale najcitlivejšia prieluka nášho mesta. Mesta, ktoré dnes postupne dostáva aj v iných vyštrbeniach nové objekty. Zažili sme o nich odborné diskusie a sme svedkami ich tvorby.

Musíme asi všetci konštatovať, že ich podoba zodpovedá schopnostiam našich architektov a investorov. Úrady, pokiaľ sa nechcú správať totalitne voči tvorbe, nemôžu predpisovať a nahrádzať kultúrnosť a chýbajúcu pokoru, objavovať vedomé či nevedomé tendencie francúzskej či stalinskej architektúry, ktorá má predbiehať vývoj a usmerňovať nás užívateľov a obyvateľov. Napokon usmerňovania úradmi by boli zase len vizitkou kultúrnosti úradníka.

Treba len privítať, že široká diskusia verejnosti, ktorá bude predsa užívateľom dostavaného Podhradia, má ambíciu ovplyvniť jeho podobu. Treba sa hlásiť o slovo, lebo akosi sa pozabudlo reflektovať, že domy nie sú len službou tým, ktorí v nich bývajú, či pracujú. Počas celého dňa a večera sa stávajú kulisou ulice. Chceme, aby sa ich tvar a tvár menili pri chôdzi, aby nám niečo našské a aj historické pripomínali, a aby boli v priestore pod hradom, na nábreží čo najprirodzenejšie. Aby tradičná „pohľadnica“ Bratislavy bola aspoň taká príjemná na pohľad a jedinečná ako v minulosti. Takto nejako definované požiadavky vygenerujú požiadavky na tvorbu, ktorej zásady, dovolím si tvrdiť, dokážu mnohí vyjadriť lepšie ako „povolaní“.

Treba siahnuť k argumentom nedávnych odborných štúdií (Ing. arch. V. Husák, Ing. arch. M. Bogár, Ing. arch. I. Marko), ktorí proti vtedajším zámerom búrať štvrte v severnej zóne historického jadra dokázali, že nízka zástavba v blokoch ulíc a dvorov pojme väčší užitočný objem ako veľké a výškové stavby. Aj v „prázdnom“ priestore Podhradia driemu také hodnoty, ako je historický pôdorys, historický urbanizmus.

Argument, že investor už za pozemky zaplatil a bude chcieť náhradu, neobstojí proti vážnosti toho, čo v tomto priestore vznikne, alebo sa pokazí. Súčasťou aktivít občanov musí byť aj vedomie, že existuje aj krajné riešenie: vykúpenie pozemkov mestom späť s primeranou náhradou. Alebo sa budeme napokon prechádzať len v prevrátenom, ale ľudskú podstatu chápajúcom uličnom interiéri Polus Centra či Auparku?

Peter Kresánek, Staré Mesto
(Autor je bývalý primátor Bratislavy)
DOSTAVBA PODHRADIA - VEC VEREJNÁ

Takto vyzeralo južné Podhradie v prvej polovici minulého storočia.
FOTO - archív P. Horanského