Ochrana pamiatok neznamená zápecníctvo

Príspevok prof. Štefana Šľachtu z minulého čísla (12/2001) je jedným z pohľadov na smerovanie rastu a rozvoja mesta. Je dobré, že ho napísal, lebo v poslednom čase sa charakteru výstavby Bratislavy venuje v médiách len okrajová pozornosť.

Ak niečo priťahuje do mesta návštevníkov, je to práve cenná historická architektúra, ktorá však z hľadiska urbanistického nie je často citlivo riešená. Býva to častov aj terčom kritiky zahraničných návštevníkov. Z tohto pohľadu nemôžem súhlasiť s celkovým tónom článku prof. Šľachtu. Dovolila by som si namietať proti charakterizovaniu súčasnej výstavby z pohľadu ochrany pamiatok ako staromilstva a zápecníctva či provinčnosti. Hádam si nemyslí, že všetci odborníci zastávajúci názor o ochrane pamiatok sú provinční zápecníci? Nejde vôbec o naivnú snahu vrátiť Bratislavu do 19. storočia. Som úplne za to, aby sa v meste stavala moderná architektúra zodpovedajúca súčasnosti. Ide len o to, kde sa má stavať, aké má mať rozmery vzhľadom na okolie. Nazdávam sa, že to je predovšetkým otázka urbanizmu a jeho precenenia v našich podmienkach, ako to dokumentuje umiestnenie Mosta SNP a jeho vyústenie do Suchého mýta. Dôsledkom toho je „nenámestie“ pred Grassalkovichovým palácom, mimochodom mimoriadne cennou barokovou architektúrou, ktorá v dôsledku zdvihnutia „nenámestia“ pri stavbe podchodov ostala trochu „utopená“ v priestore. Korunu tomu nasadila stavba novej budovy na spodnej strane Hodžovho námestia. Výstavba sa síce uskutočnila v rámci územného plánu mesta, ale nedodržala predpísané limity meradla. Dúfajme, že k ďalším úpravám nešťastného „nenámestia“ sa bude pristupovať citlivejšie. Len pre porovnanie, nevšimla som si že by napríklad vo Viedni v blízkosti Belvederu alebo Schönbrunnu postavili modernú architektúru takých dimenzií, ako sa to stalo v Bratislave.