Pomáhame: Bratislavské noviny pred Veľkou nocou obdarovali ľudí v núdzi

Bratislavské noviny sa rozhodli pred Veľkou nocou aspoň symbolickou sumou prilepšiť ľuďom, ktorí žijú v chudobe. Spoločne s oddelením sociálnych vecí mestskej časti Petržalka sme im rozdali potravinové poukážky do Terna za 1 500 eur. Osobne sme niekoľko z nich odovzdali tým, ktorí minulý týždeň prišli do sociálnej výdajne.

Výdajňu navštevujú pravidelne dva-, trikrát do týždňa. Potraviny, ktorým končí dátum spotreby a obchody ich nepredali, im totiž pomáhajú prežiť. Keď ich Maruška Duliaková, ktorá je „dušou výdajne“, nabalí, pridávame im k potravinám desať a pätnásťeurové poukážky na prilepšenie na Veľkú noc.
Čo človek, to príbeh na knihu, tu platí dvojnásobne. Zväčša skromní a vďační ľudia vám povedia, akú majú radosť, že môžu zájsť do bežného obchodu a niečo si kúpiť bez toho, aby počítali každý cent. A po tejto ich vete vás doslova dojme, keď na Maruškinu otázku, či chcú aj hladkú múku, zareagujú vetou: „Nie, ďakujem, ešte mám.“ Napriek chudobe väčšina z nich neberie viac, ako potrebuje. Sociálna výdajňa funguje od roku 2011 a Maruška je tu od začiatku. Vraví, že stúpa počet matiek s malými deťmi v zúfalej finančnej situácii. Ďalšia veľká skupina v núdzi sú seniori. Z dôchodku zaplatia za nájom a lieky a nezostane im nič.

Ľudia, ktorí prichádzajú, jej slová potvrdzujú. Mladej mamičke dvoch detí nie je veľmi do reči. Prezradí, že hoci má jej dcéra len dva roky, ona pracuje a so sestrou sa pri deťom striedajú. Napriek tomu nie je schopná vyžiť. Podobne je na tom Lucia Biháryová (30). „Pracujem ako upratovačka v obchodnom dome. Mesačne dostanem 380 eur, sto ide rovno na nájom,“ hovorí Lucia, ktorá vyrástla v detskom domove a so šesťročným synom dnes žije v sociálnej ubytovni mesta. Naloží ruksak potravinami a smeruje do Dúbravky.

Aj Ladislav Ríha má doma prváčku. „Kúpim jej niečo k Veľkej noci a ešte niečo na chlebíčky,“ hovorí, keď mu odovzdávame poukážky na potraviny. Brigáduje v hypermarkete, mesačne majú s manželkou a dcérou 450 eur, 200 ide rovno na nájomné. „Musíte nejako žiť,“ skonštatuje, keď sa ho pýtame, ako sa im z toho vôbec darí vyžiť.

​Pán Ríha kúpi za poukážky svojej dcére nejaké potešenie k Veľkej noci.

Katka (40) žije so svojimi dvoma deťmi u svojich rodičov. „S prvým dieťaťom som dostávala materskú, potom som však mala len brigády, takže na ňu už teraz nárok nemám a som pod životným minimom,“ vysvetľuje, prečo chodí pre potraviny do sociálnej výdajne. „Veľmi mi to pomáha, potraviny sú totiž neuveriteľne drahé.“ V jej očiach ešte vidíte iskru a nádej. Dva roky sa pretlčie, potom možno jej dnes 7-mesačného syna vezmú do škôlky, ona si nájde prácu a o čosi sa im uľaví.

Katka má perspektívu, že sa jej život zmení k lepšiemu.

​Prichádzajú však dôchodcovia, ktorí sú prakticky bez perspektívy na zlepšenie svojej situácie. „Máme to ťažké, ale nejak treba žiť,“ hovorí pani, čo s dospelým postihnutým synom žije v podnájme, za ktorý platí celým svojím dôchodkom. O nič lepšie na tom nie je ani pani Anna, ktorá 39 rokov odrobila v zdravotníctve. Dnes živorí s dôchodkom 303 eur.

Pomohol by vám jednorazový nákup potravín alebo poznáte niekoho, komu by sa zišla iná naša pomoc? Napíšte nám o sebe pár riadkov a pošlite ich buď mejlom na pomoc@banoviny.sk alebo na adresu redakcie Ivanská cesta 2D, 821 04, Bratislava.

Ľudovít Szalay (80) aj Eduard Malík (76) sú tiež dôchodcovia s nízkymi dôchodkami. „Dostanem 308 eur, 150 eur dám na nájomné, 30 na lieky...,“ hovorí pán Szalay. Niekoľkokrát nás upozorní na Marušku Duliakovú. Ona je pre mnohých strážny anjel. Poradí, vypočuje. Rovnako ju chváli aj Eduard Malík. Potom sa rozhovorí o sebe. Dôchodok 247 eur má znížený o 69 eur. Spláca pôžičku za kamaráta, ktorému kedysi ručil. „Kamarát sa obesil, a mne zostal jeho dlh šesťtisíc eur. Keby som vládal, idem robiť, ale obaja so ženou sme chorí, len na lieky dávame mesačne 60 eur,“ hovorí muž, ktorý 30 rokov pracoval v zdravotníctve. „Áno, máme deti, ale tie majú svoje starosti,“ reaguje, keď sa pýtame, či im nemôže prispievať na prežitie dcéra alebo syn.

​Eduard Malík 30 rokov pracoval v zdravotníctve.

Ľubo a Iveta sú partneri a už dvadsať rokov žijú v chatke v Marianke . On je na čiastočnom invalidnom dôchodku, mesačne dostáva 120 eur, ona má sociálne dávky 61 eur a 18 eur na hygienické potreby. Ľubo mal kedysi byt, ale aj dlžoby. Tvrdí, že o bývanie ho obrala bytová mafia.

​Iveta a Ľubo dostávajú spolu na mesiac necelých 200 eur, z korých musia vyžiť.

„Keby nebolo výdajne, asi by som umrela od hladu,“ hovorí Marta Horváthová (64, na úvodnej fotografii). Teraz mi zvýšili nájomné o 60 eur na 240, môj dôchodok je 330 eur. „Áno, mám dve dcéry, ale obe majú na krku hypotéky, to ja by som im najradšej pomohla. Keď potrebujem ísť k zubárke alebo aj tento rám na okuliare, to zaplatili ony, viac od nich nemôžem žiadať,“ hovorí pani, ktorá vie, že po niekoľkých operáciách a s umelými žilami ju už do žiadnej práce nevezmú. „Štyridsať rokov som robila v drogérii vedúcu, lenže posledných desať rokov to bolo u dvoch súkromníkov. Tí mi písali minimálnu mzdu a preto mám taký dôchodok... Lenže čo som mala robiť? Keď odmietnete, vezmú niekoho iného. A ja som mala deti, tak som bola ticho. Celý život som poctivo robila, šesť rokov som po práci v drogérii chodila ešte upratovať a prejavilo sa to na mojom zdraví... Ale dcéry som vychovala slušne, neľutujem nič.“

Ďakujeme oddeleniu sociálnych vecí mestskej časti Petržalka a jeho vedúcej Alene Halčákovej za to, že zvyšné potravinové poukážky rozdajú v našom mene ľuďom, ktorí to potrebujú.

(in)

Chceme pomôcť Minulý týždeň sme boli v sociálnej výdajni v Petržalke, kam si ľudia v núdzi prichádzajú pre prebytočné potraviny z hypermarketov. Prišli sme tam rozdať potravinové poukážky. Snahou Bratislavských novín bolo pred Veľkou nocou aspoň trocha prilepšiť tým najzraniteľnejším v spoločnosti – dôchodcom, osamelým mamám, chorým... Vypočuli sme si množstvo smutných osudov ľudí, ktorí dlhé roky ťažko pracovali a dnes nedokážu vyžiť zo svojho biedneho dôchodku. Predražená Bratislava je totiž ľahostajná k faktu, že chudobní sú tu ešte chudobnejší. Keby nebolo výdajne, hladovali by. Z ich bezmocnosti nám bolo do plaču. Rozhodli sme sa, že naša akcia nebude jednorazová. Rozhodli sme sa pomáhať. Hovorí sa, že aj malými krokmi možno prejsť veľkú vzdialenosť. Nemáme v moci zmeniť systém. Nedokážeme vám kúpiť byt. Ale dokážeme vám spraviť krajší deň, napríklad tým, že vás vezmeme do hypermarketu a kúpime vám potraviny, ktoré ste si roky na dôchodku nemohli dovoliť. Veríme, že nájdeme aj darček pre každé malé dieťa. Napíšte nám. Veľké veci sa rodia z malých. A asi o to nám teraz ide. Chceme na vás upozorniť. Pretože váš život v biede nie je v po­riadku a nám to nie je jedno. Ingrid Jarunková