Občan dostáva za svoje peniaze stále menej

Všimli ste si, ako vyzerá skryté zdražovanie? Výrobca, napríklad, zníži gramáž výrobku, azda dá aj nový obal - ale predovšetkým ponechá pôvodnú cenu. Hlavne, že si spotrebiteľ nevšimne, že za svoje peniaze dostane menej.

Podobne postupujú aj niektoré reštaurácie. Najprv sa jedlá „rozškatuľkujú“ na mäso a prílohy. Samozrejme, každé so zvláštnou cenou. Väčšinou to menej skúsení návšteníci postrehnú až vo chvíli, keď sa pri objednávaní obsluha zdvorilo spýta, akú prílohu si prajete. Toto prianie je vo väčšine prípadov hodné minimálne dvadsať korún, nezriedka viac.

Ak ani takáto prax podnikateľovi nepostačuje, siahne na čarovanie s gramážou. Čiže porcia sa zmenší. Na jedálnom lístku je, samozrejme, gramáž vyznačená - ale koľkí z vás, milí čitatelia, odhadnú či postačí na nasýtenie 120 - 150 gramov mäsa, alebo či je dosť už len 100 gramov? A podnikateľ má ešte stále v rezerve možnosť prihodiť nedefinovaný kuvert.

Zažila som rôzne kuriózne situácie, keď sa pod týmto krycím názvom ukrývali položky typu: ukradnuté popolníky, rozbité poháre, poplatok za rezerváciu, ba aj - dámske vložky! Pritom pod kuvertom sa v skutočnosti rozumejú ochucovadlá (nie iba soľ a korenie) a pečivo, teda niečo, čo súvisí s jedlom. O nemrave, ktorý sa začína šíriť aj v renomovaných podnikoch - poplatky za použitie WC - radšej pomlčím.

Keďže sa na veci pozerám výhradne zo strany spotrebiteľa, používam práve jednotného menovateľa: skryté zdražovanie.

No nemyslite si, že iné druhy služieb - vrátane štátnych či komunálnych - sú z tohto hľadiska nevinné. Správcovia domov oznámia, že zloženky už nebudú posielať. Výbercovia daní z nehnuteľností, ktorí doteraz posielali vyplnené zloženky - už ich nevyplnia. Že sú to drobnosti? Možno. Dôraz je však na skutočnosti, že za svoje peniaze dostáva občan stále menšiu protihodnotu.

Mohla by som túto problematiku rozširovať donekonečna. O tom vedia svoje predovšetkým motoristi. Štátne zákazky sú výborným zdrojom príjmov pre servisy. Občan si ich však musí platiť v podobe technickej kontroly každé dva a emisnej kontroly každý rok. Mimochodom, môj Forman má 15 rokov a ešte nikdy nemal problém obstáť. A aj držitelia zbraní sú povinní raz za predpísaný čas (myslím si že to je desať rokov) urobiť tzv. tlakovú skúšku. Ak mám dobré informácie, táto skúška vyzerá tak, že sa raz zo zbrane vystrelí na autorizovanom pracovisku. Neviem, čo sa na zbrani môže „odtlakovať“, ale držiteľa to stojí v prípade malej pištole 850 korún okrem straty času.

Chápem, že štát nevytvára hodnoty, ale len prerozdeľuje príjmy z daní občanov. Aj to mi je jasné, že zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie a kultúra so školstvom potrebujú zdroje na svoju činnosť. Ibaže, nech mi Pán Boh odpustí, nevieme pre ani kontroly Najvyššieho kontrolného úradu nedokážu zabrániť šafáreniu s našimi peniazmi v štátnej a verejnej správe. nech už ide o stále menené „virtuálne“ štúdiá Slovenskej televízie či výmenu nábytku a áut manažmentu. Pri každej výmene šéfstva všetkého druhu.

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN