Platí, že každá pôžička sa musí splatiť

Rok po... A stále ten istý cirkus. Koalícia si hladká brušká a opozícia prská slinu na všetky strany. A ja opäť uvažujem, o čom by som mala písať. Rozširovať okolo seba depresiu sa mi nechce. Na naivné sladké reči o svetlých zajtrajškoch nemám dôvod. Pokúsim sa hľadať nejaké uspokojivé východisko pre čitateľov.

Moja rada je: nedajte sa oblbovať veľmi krásnou (a drahou) reklamou na zaručene slovenské výrobky! Ekonómovia sa snažia oživiť spotrebiteľský trh za každú cenu. Faktom je, že vo väčšine obchodov sa obrat znížil. Aj to je pravda, že zvýšená výroba a predaj prináša nové pracovné miesta a v konečnom dôsledku oživuje ekonomiku. To všetko je naozaj pravda a za normálnych okolností by som bola celou dušou za.

Ibaže sa angažujem v ochrane spotrebiteľov a nie žobrákov - a to je zásadný rozdiel. Považujem za nemravné žiadať od „chvosta" - teda od väčšiny obyvateľov Slovenska, aby naprával situáciu, ktorú za žiadnych okolností nezapríčinili. Prečo? Ľahko sa plamennými rečami povzbudzuje na podporu domácich výrobkov. Problém je v tom, že tie sú väčšinou drahšie ako dovozové. Jednoducho povedané, výrobcovia aj časť obchodníkov a živnostníkov je rozhodnutá, že svoju životnú úroveň si nedá znížiť. Samozrejme, nedá sa jej to vyčítať - ibaže čo majú robiť nízkopríjmové rodiny, dôchodcovia či skupiny obyvateľov, ktorí musia vyžiť z mizerných 200- až 300-eurových príjmov?

Schválne nehovorím o rozšírenej skupine sociálnych príživníkov, ktorí nikdy nepracovali a ani pracovať nebudú. Majú síce občas plné ústa rečí, že ich nikto nezamestná, ale skúste im ponúknuť dve-tri eurá na hodinu, ak odhádžu sneh, či pomôžu na záhrade! Koniec koncov boli by aj blbí (a to oni nie sú), keď bez toho, aby pohli prstom dostanú skoro taký dôchodok ako ľudia, čo poctivo pracovali celý život. A ešte sa nemusia starať o platenie inkasa, ba ani o zabezpečenie slušného bytu - veď ak byt „vybývajú" (rozumej zničia), nejaký sa už pre nich nájde.

Bývala som s neprispôsobivými občanmi osemnásť rokov, takže viem, o čom hovorím. Neraz som až ľutovala, že som iba príslušníčkou majority, o ktorú sa, keď sa ocitne v ťažkostiach, nikto nestará. Čo teda môžeme my normálne žijúci ľudia robiť? V žiadnom prípade sa nedať vyprovokovať na utrácanie. Nebrať pôžičky - a najmä nie tzv. rýchle peniaze - na dovolenky či luxusný tovar. Každá pôžička sa musí splatiť.

Nie je pravda, že sa ľahšie spláca ako šetrí. Radím vrátiť sa k osvedčenej „obálkovej" rodinnej politike. Na prvom mieste musia byť náklady na bývanie. Všetko ostatné iba v miere, na ktorú stačia príjmy. Veď krátkodobé hogo-fogo naozaj nestojí za to, aby niekto skončil medzi bezdomovcami. Až sa pomery zlepšia, potom bude pri utrácanú čas na národnú uvedomelosť.

Marta Černá, Fórum spotrebiteľa
ZÁKAZNÍK JE PÁN