Keď to nejde autobusmi, treba ísť autami

Linka 82 nebola plne využitá, pretože to bola celkom nová linka a ľudia si na ňu ešte nezvykli. Manžel ňou cestoval každý deň do práce a nebol sám, počet cestujúcich postupne stúpal, chcelo to len čas. Nie je pravda, že chodila vždy prázdna, v čase špičky viezla niekoľko desiatok ľudí.

Stačilo jej prevádzku obmedziť len na špičku, ako je to aj pri iných spojoch, ktoré vozia ľudí hlavne do práce. Linka 82 bola od Farského pod Novým mostom za 8 minút, zatiaľ čo teraz treba niekoľkokrát prestupovať a cesta trvá aj 35 minút. Peši je to 25 minút. Manžel teraz zvažuje chodiť peši alebo na bicykli ako jeho kolega z nášho domu.

Nový riaditeľ dopravného podniku nespojil dve linky, ale úplne ich zrušil a vymyslel celkom novú linku 89, ktorá by bola okrem sviatku Všetkých svätých sotva plne využitá. Obmedziť ju však iba na špičku je holý nezmysel! Táto linka by slúžila prakticky výhradne návštevníkom cintorína a divadla Aréna. Odkedy je na návštevu cintorína nejaká špička? Okrem toho, z autobusu sa nielen vystupuje, ale musí sa aj niekde nastúpiť. Na cintoríne odpočívajú zväčša príbuzní ľudí z Petržalky, takže spoj má zmysel, len keď pôjde cez Petržalku, aby tam ľudia mohli nastúpiť. Kde však asi nastúpia, keď linka 89 pôjde z parku cez Viedenskú rovno k cintorínu? Potom môže riaditeľ zrušiť aj túto linku, pretože bude chodiť úplne prázdna a ušetrí ešte viac.

Linka č. 99 - to, že starším ľudom sa ťažšie nastupuje do starých autobusov je bez diskusie, ale koniec-koncov, nejako nastúpia. No čo mamičky s kočíkmi? Bez pomoci sa do starého autobusu ani von nedostanú a často niet koho požiadať o pomoc. Mám malé dieťa a najviac som využívala práve spoje 95 a 99. Keď nešiel nízkopodlažný autobus, musela som čakať na ďalší. Spoj 99 je kľúčový, pretože spája prakticky celú Petržalku s obchodmi a nemocnicou, kam chodia mamičky s deťmi a starší ľudia na vyšetrenia. Keď sa chce riaditeľ urobiť pekný v Krasňanoch, nech nakúpi nové autobusy výhodnejšie, než tie minulé a môže ich tam poslať. Som si istá, že tam vôbec nie sú také využité, ako boli tu v Petržalke.

Generálny riaditeľ DPB koná podľa vzoru Márie Antoinetty, ktorá sa stala známa výrokom „keď nemajú na chleba, nech jedia koláče". Podľa riaditeľa, keď nemôžeme chodiť autobusmi, asi máme chodiť autom (ako on). Aj preto sa pýtam, kto ho tam dosadil a dokedy nám bude dopravu v Petržalke zlepšovať?

Daniela Nagyová, Bratislava
LIST ČITATEĽA