Rozprávajte hlasnejšie, prosili diváci hercov

Koncom novembra som bola na predpoludňajšom predstavení hry Ivanov (Čechov). V Činohernej sále nového SND som sedela v 10. rade (teda asi v strede).

Ešte som nezažila, aby si diváci v hľadisku museli pokrikovaním na hercov vynucovať hlasnejší prejav, lebo v prvej polovici nebolo vôbec nič počuť. Navyše, keď ešte herci začali „mlieť" ako verklíky, divák už vôbec nevedel, o čo ide. Napriek očakávaniu neboli na predpoludňajšom predstavení len (možno) nahluchlí dôchodcovia. Väčšej hlasitosti sa domáhali aj mladší diváci.

Nerozumiem sa do techniky, ale myslím si, že na takú veľkú sálu, nezvyčajne veľkú aj na divadlo, je technika zle rozmiestnená. Alebo je to otázka zisku za väčší počet sedadiel? Alebo herci nedokážu prekričať taký veľký priestor?

Niečo podobné som zažila aj týždeň predtým na predpremiére Mobil mŕtveho muža, a to som sedela v treťom rade. Herci si šuškali iba niečo pre seba, ako som počula, práve toto predstavenie sa celkom zaslúžene skončilo fiaskom. Aj preto sa asi zameriam na staré osvedčené divadlá Malá scéna, Korzo alebo bývalé Hviezdoslavovo divadlo. Tam tieto problémy nikdy neboli.

V hre Ivanov maestro Slezáček vyslovil vetu, ktorú sme počuli všetci veľmi dobre: „divadlo ide dole kopcom", jedine táto veta bola počas predstavenia odtlieskaná. Nepochybujem, že v texte Čechova boli aj iné krásne vety, ktoré však zanikli vo veľkosti priestoru, hoci ich prednášali skúsení a kvalitní herci. Napríklad krásne režijne zinscenovaný monológ Rotha so svetelným efektom bol určite pozoruhodný, ale divák z neho nič nemal. Úspech predstavenia sa prejavil aj úbohým potleskom na konci, keď zatlieskalo iba pár rúk a aj to len z úcty k hercom, ktorí robili, čo mohli, no divák sklamaný a môžem povedať, že aj utrápený utekal po triapolhodinovom utrpení do šatne.

Ľudmila Kamenická, Bratislava
LIST ČITATEĽA