Zimomriavky budem mať do konca života!

Všetkým nám je jasné, že kompetentní rozhodujúci o všetkom nechodia pešo - to znamená ani po priechodoch pre chodcov! Som šťastná, že nemusím cestovať MHD do Rače a prestupovať niekde na Račianskom mýte!

Psychicky ani fyzicky by som to neustála a vôbec nechápem, ako to zvládajú ľudia, ktorí denne v tých končinách prestupujú. Zrejme sa postupne naučili kaskadérskym kúskom alebo lietaniu, alebo - jednoducho milujú adrenalínové športy!

Pred niekoľkými dňami som však bola nútená (vďaka oprave električkovej trasy na Trnavskom mýte) prestupovať z električky na trolejbus na križovatke Račianske mýto - Mýtna ulica (je „chvályhodné“, že na križovatke sú semafory, veď žijeme v roku 2010!).

Vystúpila som z električky a postavila som sa pred priechod pre chodcov, keďže svietil červený stojaci panáčik. To, čo som zažila počas ďalších chvíľ, mi pripomínalo jazdu na húsenkovej dráhe: uskakovanie sem-tam, sem-tam... Ešteže som zatiaľ aspoň natoľko pohyblivá!

Autá (aj tie „veľkotonážne“) lietali z Radlinského plnou parou až po koľaje električky, následne som uskakovala pred blížiacou sa električkou do cesty. A pritom by stačilo tak málo, posunúť priechod a semafor ďalej - až pred nástupištia električky. Čo to ešte nikto nezistil? Alebo len my chudáci bezautoví cestujúci? Ani sa mi nechce veriť, že o tomto probléme ešte nikto nepísal. Alebo áno? Alebo sa to bude riešiť ako všetko u nás - až po tragédii?

Doslova mi išlo o život a keďže som oňho neprišla, doživotne budem mať zimomriavky z tohto zážitku a budem dúfať, že na tejto križovatke sa už neocitnem!

Zdenka Kalčíková, Bratislava
LIST ČITATEĽA