Na skutočných bojovníkov sa zabúda

V utorok sme mali štátny sviatok – dňom voľna sme si pripomenuli 17. november, dvadsiate výročie nežnej revolúcie. Fascinujú ma dve veci.

Na jednej strane plamenné reči, akí úžasní boli rôzni súčasní politici a podnikatelia v tých studených novembrových dňoch. A na druhej strane postoj dnešných dvadsiatnikov, ktorí si síce užívajú výdobytky revolúcie, ale súčasne tvrdia, že oni by do podobných akcií nešli (možno ste aj vy videli anketu v médiách, na základe ktorej píšem tieto riadky).

Dúfam, že mi naši čitatelia odpustia, keď dnes nebudem písať o čisto spotrebiteľských problémoch. Patrím k tej stratenej generácii, ktorá sa pokúsila viackrát vzoprieť režimu. Najskôr v päťdesiatych rokoch, keď sme ako deti buržoáznych rodičov (otec učiteľ, mama lekárnička), nemali mať šancu dostať sa na vysoké školy podľa vlastného výberu. Napriek obavám rodičov som prvý raz použila svoju býčiu povahu. Zaútočila som na vtedajšie ministerstvo školstva - a utrpela Pyrrhovo víťazstvo. Na vysokú ma museli prijať - ibaže nie na medicínu, po ktorej som túžila. A tak som sa po rokoch ocitla v kontrole, čo vlastne neľutujem.

Potom prišiel rok 1968 a ja som znovu „bejčila", ako hovorili Pražania. Výsledkom bolo dlhoročné obdobie, ktoré sa dá označiť ako „Kušuj, a buď rada, že môžeš vôbec robiť, myslí na budúcnosť svojho syna". našťastie, ešte pred jeho maturitou prišiel rok 1989 a na vysokú školu sa tak dostal bez problémov.

A teraz k tým súčasným „zaslúžilým" bojovníkom „nežnej" revolúcie. Akosi ich vtedy nebolo vidieť! Povedala by som, že skutoční bojovníci spadli skoro do zabudnutia! Súčasní „mocní", či už v politike alebo v ekonomike, sa do svojich pozícii „nasúkali" pekne nenápadne. O to viac však hlásajú plamenné reči, ktoré majú zmysel v hesle: „Po vojne je každý vojak generálom!"

Druhej skupine, teda tým, ktorí boli v čase revolúcie malými deťmi, zase odkazujem, aby zľavili zo svojej bohorovnosti. Ak si myslia, že zahraničie ich prijme s otvorenými náručiami, mohli by sa trpko zobudiť. Slovensko sa začína podozrivo červenať. Nacionalisti získavajú body. Napríklad by radi uzákonili akúsi občiansko-vlasteneckú prísahu, spievanie hymny pred vyučovaním.

Zatiaľ sa tomu väčšina občanov iba usmieva a neberie ich vážne. Musím však myslieť na svojho otca, ktorý tvrdil, že fašizmus by nikdy nenabral obludnú podobu holokaustu, keby sa stredná trieda nebola spočiatku iba usmievala nad maliarom - natieračom.

A na záver dovoľte, aby som poďakovala vyše 2000 našim čitateľom za ich hlas vo voľbách do VÚC. Žiaľ, chýbalo dvanásť hlasov tých, ktorí voľby odignorovali!

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN