Kto sa nestratí na Devíne, nestratí sa nikde

Bratislava je oproti iným hlavným mestám doslova zakrpatená. Turista zvládne prezrieť si jej centrum za jediný deň. Druhý deň svojho pobytu môže teda vyplniť cestou na Devínsky hrad, ktorý sa nachádza mimo centra.

Predstavme si, že sme francúzski turisti a prišli sme na víkend do Bratislavy. Po slovensky nevieme ani slovo a pomocou rúk a nôh sa dohovoríme anglicky. Je krásne slnečné ráno a my sa rozhodneme vycestovať za povestným Devínskym hradom. Veď na ňom bol aj sám Napoleon!

Do ruksaku si zabalíme fotoaparát, vodu, peniaze na jedlo a vydáme sa na cestu. Hrdí na svoje orientačné schopnosti sa po prechádzke od hotela cez mesto ocitneme na zapáchajúcom nástupišti pod Novým mostom a hľadáme autobus smerujúci na Devín. Cestovný poriadok nás prekvapí. Podľa neho chodí autobus ráno až od desiatej, dvakrát za hodinu, a to tam má nakreslenú ešte nejakú hviezdičku. Lámanou angličtinou prosíme o pomoc.

Od záchrancu sa dozvedáme, že podľa poznámky autobus ani nemusí prísť, závisí to od premávkových nárokov. Našťastie nám záchranca poradí aj iný autobus, ktorým sa dá do Devína tiež dostať.

S úľavou sa usadíme na lavičku vedľa spiaceho bezdomovca. Keď s autobusom už takmer desať minút prechádzame cez neobývané zalesnené územie, začíname byť v strese. Čo keď si z nás záchranca urobil dobrý deň a poslal nás niekam inam? Za oknom sa mihá Dunaj a my zatiaľ zúfalo študujeme mapu. Ani sa nestihneme spamätať a už vystupujeme do blatového trávnika na okraji cesty, čo má byť zastávka s názvom Devín. A teraz kadiaľ? Doprava? Doľava?

Napravo vidíme koniec dediny a naľavo cintorín. Značky pre autá, ktoré sme zbadali pri cintoríne, nás nakoniec po ceste privedú na miesto s pekným výhľadom na zrúcaninu. Prejdeme rozbitým parkoviskom, okolo bufetov a stánkov s čínskymi hračkami, ešte kúsok rovno a pred nami je voda. Nevideli sme nijakú značku s nápisom: Na hrad, tak pokračujeme v ceste a rozmýšľame nad tým, koľko môže taká značka stáť, keď v dedine žiadnu nemajú. Problém však asi nie je v jej cene...

Začíname si pripadať ako na prieskumnej expedícii. Kráčame ďalej popri rieke, až kým nás nepoteší objav turistických informácií, z ktorých sa dozvedáme, že sme na tom obrovskom parkovisku mali ísť pri telefónnej búdke napravo hore kopcom.

Záhada je vyriešená a my si za symbolické vstupné prezrieme hrad, potom si pochutnáme na žuvačkovom langoši a večer zaspávame s pocitom, že keď sme sa nestratili tu, tak sa už nestratíme nikde.

Kristína Hudeková
LIST ČITATEĽA