Nie som rodený Bratislavčan, ale mesto milujem

V živote ma iritovalo veľa vecí, ale v posledných rokoch asi najviac vyhlasovanie rôznych osôb a osobností o svojom bratislavskom rodáctve.

Nie som rodený Bratislavčan, ale žijem tu, s malou prestávkou, už vyše 56 rokov. Bratislava mi prirástla k srdcu a nesmierne ma bolí, čo sa s ňou v posledných rokoch deje. Územný plán mesto nerešpektuje, každý zo starostov by sa najradšej celkom osamostatnil, namiesto jednotného (ale dobrého) riadenia a jednotnej koncepcie si každý (mnohí?) robí, čo chce, povolí pomaly každú stavbu hocikde. O pár rokov nebude v meste žiadna zeleň, pretože dravci-investori a developeri si každého kúpia a všetko zastavajú. To, čoho sa „mestskí“ dopustili s nábrežím pri novom SND i PKO je neodpustiteľné! Budú sa za nich hanbiť (dúfam) aj ich vnúčence.

Každé veľkomesto, ktoré má rieku, sa snaží sprístupniť nábrežia, skrášliť ich, otvoriť pre obyvateľov i návštevníkov mesta, vytvoriť korzo. Oni ich zaplnili obrovskou hmotou, takže rieku vôbec nevidno. Netreba byť urbanistom, ani architektom, stačí mať trochu citu, dobrého vkusu a bolo by to celkom iné. Obávam sa, že čoskoro sa to stane aj s petržalským nábrežím, ktoré, žiaľ, už pre mesto nemá rovnakú hodnotu. Kde boli všetci rodení Bratislavčania, keď sa páchal tento zločin na Bratislave?

Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia, keď som prišiel študovať do Bratislavy, žilo v meste asi 20 000 starých Bratislavčanov. Značná časť z nich postupne emigrovala, alebo sa legálne vysťahovala, využijúc svoje nemecké korene. Koľko tu teda ostalo starých Bratislavčanov? Jednoznačne drvivú väčšinu jej obyvateľov tvoria prisťahovalci z celého Slovenska, ale aj z Čiech a Moravy! Skutočne si niekto namýšľa, že je rozdiel vo vzťahu k mestu v tom, či sa tu usadili jeho rodičia, možno starí rodičia, alebo sa prisťahoval predvčerom? Bolo by zaujímavé uskutočniť prieskum o znalostiach histórie vzniku a vývoja nášho mesta, o tom, ako často navštevujú Hrad a iné mestské pamätihodnosti, múzeá a divadlá. Ako by v ňom obstáli rodení Bratislavčania oproti nám ostatným, ktorí sme prišli o jednu, najviac dve generácie neskôr?

Nie som rodený Bratislavčan, ale milujem Bratislavu, miloval som ju pred svojím príchodom a bol by som ju miloval, aj keby som sa tu neusadil. Je to moje hlavné mesto, na ktoré som bol vždy hrdý, bol tu futbalový klub, ktorému fandil môj otec, keď tu študoval.

Viete si predstaviť korunovačné mesto, ktoré si zničí pamätník na túto slávu, pamätník panovníčky, ktorá sa v jeho histórii najviac zaslúžila o to, že sa nebývalo rozvíjalo, neostalo provinčným, milovala ho a často sa v ňom zdržiavala? Korunovačný vŕšok, na ktorom jedenásť kráľov po svojej korunovácii ťalo mečom na štyri svetové strany na znak toho, že budú svoju (a našu) ríšu brániť proti nepriateľom zo všetkých strán. Čo robia dnes títo rodení Bratislavčania pre to, aby našli dôstojné miesto pre Štúrov pamätník a Korunovačnému vŕšku vrátili jeho slávu - a tým aj nášmu mestu a nám všetkým? Pre cudzincov, ale najmä pre nás samotných!

Pavol Rakovský, Bratislava
LIST ČITATEĽA