Doma by som bola protivná frfľoška

Syn si niekde v Európe kúpil drahú (vraj s doživotnou zárukou) vetrovku, ktorú športovci obľubujú, pretože neprepúšťa dážď, vietor ani pot.

Nad tou zárukou som sa iba pousmiala, keď sa po dvoch sezónach nosenia začala podšívka rozpadať. Čo sa však nestalo. Syn ju mal so sebou v New Yorku, kde naďabil aj na obchod, ktorý predával vetrovky tej istej značky. Nemal, prirodzene, so sebou doklad o zakúpení, teda o cene a mieste predaja. Keď v danej predajni predviedol rozpadajúcu sa podšívku, predavač si ju zobral, aby ju mohol zaslať na posúdenie. Bez akéhokoľvek administrovania dostal syn po pár dňoch dobropis na cenu, za ktorú sa takéto vetrovky predávali.

Nikoho nezaujímalo, že vetrovka je už vyše dvojročná a nebola kúpená v Amerike, ani čo si v tom obchode kúpi za dobropis. Nezdá sa vám, že píšem príbeh z Alenky v ríši divov?

Súčasne som ľutovala, že takého prístupu podnikateľov k spotrebiteľom sa ja už zaručene nedočkám. Viete ako by tento príbeh vyzeral u nás? Na prvom mieste by v predajni vyžadovali doklad o zakúpení výrobku. Poučili by ma, že záručná lehota je 24 mesiacov od dňa zakúpenia výrobku. Potom by ma presviedčali, že tá rozpadávajúca sa podšívka nie je chyba materiálu - ale dôsledok nevhodného nosenia vetrovky. Ak by som argumentovala doživotnou zárukou výrobku, možno by na mňa zavolali psychiatra.

Pri asertívnom trvaní na svojej reklamácii a nenápadnej hrozbe medializovania prípadu by mi možno do 30 dní veľkomyseľne oznámili, že reklamáciu uznajú. A mohla by som si vybrať inú vetrovku. Pravda, iba ak by ju ešte mali - čo je málo pravdepodobné. A je málo pravdepodobné, že by som si mohla vybrať akýkoľvek iný výrobok.

Po celý čas vybavovania reklamácie by ma s veľkou pravdepodobnosťou považovali za protivnú frfľošku, ktorá by chcela bohviečo za takú mizernú handru za necelých 300 eur.

Nuž, iný kraj - iný mrav. Dávame síce široký priestor v médiách „bojovníkom proti kríze“, ale v skutočnosti si zákazníkov vo väčšine prípadov nevážime. Niet sa potom čo diviť, keď spotrebiteľ najmä priemyselné výrobky kupuje v zahraničí, kde ho v prípade reklamácie nepovažujú za akýsi obťažujúci hmyz.

Práve vo vzťahu spotrebiteľ a obchod je ľudský faktor neopomenuteľný. Ústretový a sympatický predajca vie často prinútiť ku kúpe aj človeka, ktorý do predajne vošiel iba na „čumendu“, ako hovorievali bratia Česi. Zato aj spotrebiteľ „kúpychtivý“ sa pod nezáujmom a nevraživým pohľadom predajcu niekedy otočí na podpätku a ide radšej inam.

Iba sa smejem, keď mi ľudia, ktorí boli niekedy v Číne či v Japonsku, referujú, ako sa predavači už pred otvorením obchodu ukláňajú a usmievajú - aby boli pripravení na privítanie zákazníkov.

Čo už, hádam od stvorenia sveta sa základné ľudské vlastnosti nezmenili. Spomeňte si na Kaina a Ábela. Smutné je iba to, že Kainov akosi neubúda.

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov