Mýty, hrozby a realita pouličnej lásky

Občianske združenie Odyseus sa venuje skupinám obyvateľstva, ktoré žijú na kraji spoločnosti - niekedy dokonca na okraji vlastných rodín. Poznáme ho aj z aktivít pre deti zo sociálne najslabších vrstiev na sídlisku Kopčany.

Lenže okrajových skupín je viac, medzi nimi ľudia pracujúci v sexbiznise. Koordinátorka programu Červený dáždnik Ľubica Tornóczyová sa počas práce v OZ Odyseus presvedčila nielen o rozdielnosti názorov na prostitúciu samotnú, ale aj na aktivity Odysea. Zistila, že mnohé vychádzajú z mýtov, často zdedených z minulého režimu. Práve od nej je základný pojem používaný v týchto súvislostiach „osoba pracujúca v sexbiznise“.

Ľ. Tornoczyová vyjadruje presvedčenie, že verejnosť si zaslúži vedieť, ako to je vlastne s prostitúciou. Týka sa to aj nášho mesta - v ňom pracujúcim osobám v pouličnom sexbiznise sa Odyseus venuje.

Prvý mýtus je, že prostitúciu vykonávajú len ženy. Tie však predstavujú len 95 percent, 4,75 percent sú muži slúžiaci pre mužov a zvyšok osoby označované „transgender“. Nie je ani pravda, že všetci vykonávajú prostitúciu nedobrovoľne. Ľudia si ju volia z rôznych príčin a často v situáciách, keď si musia zvoliť „menšie zlo“, čiže rozhodujú sa napríklad medzi tým, či budú kradnúť, dajú deti do starostlivosti štátu, alebo si budú zarábať poskytovaním sexuálnych služieb.

Niektoré ženy a niektorí muži majú túto svoju prácu dokonca veľmi radi. Veď sex je aj o príjemných pocitoch a radosti. Mýtus, že v prostitúcii pracujú len ľudia, ktorí užívajú drogy, je opäť pre tých, ktorí nedokážu akceptovať prostitúciu ako slobodnú voľbu zamestnania. Existujú užívatelia drog aj v iných profesiách.

Pouličné prostitútky a pouliční prostitúti nie sú najspodnejšou skupinou v rámci tohto zamestnania. Keď si ľudia vyberú prostitúciu ako svoje zamestnanie, vyberú si aj miesto, kde ju chcú vykonávať. Pri práci v salóne obyčajne ženy nemajú na výber a musia ísť s každým chlapom, ktorý zaplatí potrebnú sumu, z ktorej nakoniec pripadne tejto žene asi polovica.

Na ulici si zákazníka vyberá žena alebo muž slobodne a môže každého, na kom je niečo „zvláštne“, odmietnuť. Zároveň, zostáva celý, hoci spravidla nižší, zárobok tomu, kto sexuálny servis poskytuje.

Ďalšie mýty smerujú k rasizmu, lebo ľudia chcú veriť, že sa prostituujú len príslušníci iných národov či etník, ako aj presvedčenie, že na ulici sa nepracuje s ochranou - každá žena i muž pracujúci v sexbiznise však chce zostať zdravý, aby zarábal čo najdlhšie.

Naivná je predstava, že prostitúciu možno zrušiť štátnym zákazom, rovnako ako predstava, že ju treba legalizovať a zdaniť.

Mýtov je podľa Ľ. Tornoczyovej oveľa viac, napríklad o výnosnosti prostitúcie, o úrovni závislostí či ďalšie. Menej sa už hovorí o hrozbách tohto remesla - stigme, marginalizácii a diskriminácii, ako i o násilí páchanom na týchto ľuďoch.

Gustav Bartovic