Bariéry na chodníkoch kotvia v nás

Život je komplikovanejší, ako sa zdá a sociológovia o tom niečo vedia. Laik je prekvapený, keď vidí, že vec v skutočnosti stojí celkom inak a myslí si, že svet je hore hlavou. Nie je. Hore hlavou je laik.

Takým lapidárnym a pritom ľahko pochopiteľným je vzťah väzňa a väzniteľa. Na prvý pohľad je vo výhode väzniteľ, v skutočnosti je pripútaný k svojmu zajatcovi. Musí bdieť a ustavične strážiť, kým zajatec spí, obeduje, odpočíva.

Tak je to aj s bariérami. Vyhukujeme, že sme v Európe, ale ešte ani v centre mesta nevieme spraviť málo šikmý chodník bez schodíkov, pozrite sa pred Billu na Jesenského ulici.

Zodpovední aj iní sú nezodpovední, zakrývajú si pred tým oči, no čo, veď sa tí hendikepovaní nemusia tlačiť práve sem. To je však omyl. Hendikepovaní sú už dávno v našom svete, lebo sú naň napojení všetkým - od rodinných väzieb cez obchody a autobusy až po sociálne inštitúcie. Tie bariéry, čo sme neodstránili, nebránia ich vstupu do nášho sveta, ale nášmu vstupu do ich sveta. A prekážajú obom.

Nedávno povedal istý veľmi múdry a veľmi skúsený urbanista, že treba odstrániť najmä v historickom jadre a v pešej zóne bariéry, ktoré možno ani nevyzerajú ako bariéry. Len sú to nevhodné riešenia, odstrašujúce prázdne plochy či nebezpečné prechody cez vozovku. A preto mentálne bariéry: „Sú horšie ako tie fyzické,“ hovorí múdry urbanista. „Múr sa dá preliezť. Vyžaduje to námahu, ale dá sa. Mentálna bariéra však brzdí tam, kde svalom dávame povel konať.“

Tak je to a nie je to bohviečo.

Napríklad na prvý pohľad to vyzerá tak, že samosprávni úradníci kašlú na verejnosť. Povedzme, že dajú tisícke človekov tri hodiny na to, aby sa dvanástim úradníkom vysťažovali s pripomienkami k územnému plánu. Samozrejme, že je to blbosť. Vyzerá to akoby úradníci naozaj kašľali na verejnosť. Potom príde deň, keď sa ukáže, ako to je naozaj - že verejnosť kašle na...

Gustav Bartovic