Dva najstaršie bratislavské zimné štadióny nesú mená slávnych rodákov

Mnohí malí aj veľkí Bratislavčania si nevedia zimu predstaviť bez korčuľovania. Dnes si ho už môžu užiť na viacerých ľadových plochách, synonymom týchto radovánok sú však najmä dva najstaršie zimné štadióny, pomenované po našich športových velikánoch.

Minulý mesiac sme si pripomenuli 85 rokov od otvorenia prvého klziska s umelým ľadom u nás. Hoci bude až do roku 2029 niesť názov TIPOS ARENA, len málokto mu povie inak než Zimný štadión Ondreja Nepelu.

Najlepší slovenský športovec 20. storočia sa narodil 21. januára 1951 v Bratislave, a onedlho si teda pripomenieme jeho nedožité 75. narodeniny. Vyrastal v skromných podmienkach na Trnavskej ceste, len kúsok od zimného štadióna, kde v roku 1958 získal Karol Divín prvý z dvoch titulov majstra Európy. Keď to v televízii videl vtedy sedemročný Ondrej, od nadšenia si pred obrazovkou až zatancoval, a tak ho jeho mama priviedla do oddielu.

Malého Nepelu sa za pohár malinového lekváru ujala Hilda Múdra, hoci vtedy trénovala ženy, a plachý chlapec rýchlo dokázal svoju húževnatosť, koncentráciu, pokoj a rozvahu. „Ja, keď som stávala za mantinelom, vždy som vedela, že urobí a odvedie to, čo vie a čo trénoval. On nepatril k tým trémistom, čo sú v tréningu vynikajúci a potom, keď príde súťaž, vybuchnú,“ spomínala Múdra na svojho najslávnejšieho zverenca. Ondrej Nepela sa pod jej vedením päťkrát za sebou stal majstrom Európy, získal tri tituly majstra sveta a v roku 1972 doniesol zo zimnej olympiády v Sappore zlatú medailu. S kariérou sa rozlúčil emotívnym ziskom titulu majstra sveta práve v Bratislave.

„Málokto z nás divákov vtedy vedel, aký nátlak na Nepelu politické špičky socialistického Československa vyvíjali, aby štartoval,“ spomína na stránke Slovenského olympijského a športového výboru komentátor Stano Ščepán. Podľa neho už krasokorčuliar v tom čase sníval o slobodnejšom živote a chcel žiť v zahraničí. To sa mu napokon podarilo - trinásť rokov cestoval s ľadovou revue Holiday on Ice po svete a vo Venezuele sa mu dokonca narodila dcéra Natasha, ktorá nedávno prišla do Bratislavy na premiéru filmu o otcovi. Neskôr sa Ondrej Nepela ako tréner usadil v západonemeckom Mannheime, kde 2. februára 1989 ako 38-ročný vydýchol naposledy. Pochovaný je v rodinnom hrobe na cintoríne v Slávičom údolí.

Štadión pomenovaný po ďalšom velikánovi

Na rovnakom mieste odpočíva naveky aj ďalší velikán slovenského športu - Vladimír Dzurilla, ktorého meno nesie zimný štadión v Ružinove z roku 1980. Najlepší slovenský hokejista 20. storočia sa narodil 2. augusta 1942 a vyrastal na sídlisku Nová doba blízko Tehelného poľa, tiež neďaleko zimného štadióna. Najskôr však začínal v bráne pozemného hokeja v klube Kovosmalt Petržalka a až v roku 1957 prestúpil do hokejového Slovana Bratislava, kde napokon pôsobil až do roku 1973. Jeho úspech bol obrovský - už po roku a pol chytania za dorast vybrali Dzurillu do A-mužstva a ako člen reprezentácie sa zúčastnil na desiatich majstrovstvách sveta (MS).

V roku 1965 Dzurillu dokonca vo Fínsku zvolili za najlepšieho brankára šampionátu a okrem toho je tiež držiteľom najväčšieho počtu medailí spomedzi slovenských hokejistov. Na MS získal trikrát zlato, trikrát striebro a štyrikrát bronz a z olympijských hier priniesol do Bratislavy striebornú a dve bronzové medaily. Hokejové tribúny nadchýnal brilantne vybrúseným štýlom, bleskurýchlou lapačkou a železnými nervami, priam povestný bol svojím pokojom, ktorý prenášal aj na spoluhráčov. Vďaka týmto vlastnostiam podľa hokejových odborníkov predbehol svoju dobu.

„Macík“, ako Dzurillu prezývali, však ohuroval nielen v bráne. V roku 1969 si na MS po zápase so ZSSR na protest proti okupácii na drese prelepil komunistickú hviezdu v štátnom znaku a o sedem rokov neskôr si zas po zápase s Kanadou ako prvý v histórii priateľsky vymenil dres s brankárom súpera. Po ukončení hráčskej kariéry pôsobil Dzurilla ako tréner v Slovane a v nemeckom Düsseldorfe, kde v roku 1995 ako 53-ročný zomrel na zlyhanie srdca. V roku 1998 ho uviedli do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie a na prelome tisícročí bol vyhlásený za Slovenského hokejistu 20. storočia. V ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil Vladimír Dzurilla tretie miesto - za cyklistom Antonom Tkáčom a víťazom Ondrejom Nepelom. 
Foto: archív TASR, bn, Shutterstock

Zimný štadión Ondreja Nepelu je domovským stánkom hokejistov Slovana

Bratislava mala koncom 19. storočia deväť prírodných udržiavaných klzísk, ktoré však boli závislé od počasia. V októbri 1939 preto začali za vtedajšou železničnou traťou vedľa Trnavskej cesty budovať prvé klzisko s umelým ľadom, ktoré bolo slávnostne otvorené v sobotu
14. decembra 1940.

Šatne pre hokejistov a krasokorčuliarov sa vtedy ešte nachádzali na susednom kúpalisku a ľadová plocha nebola krytá. Priestor pre divákov mal pôvodne len 300 miest, v rokoch 1948 až 1949 však vybudovali betónové tribúny na státie pre 11 000 ľudí a v roku 1958 pri príležitosti konania majstrovstiev Európy pribudla aj strecha.

K ďalším veľkým rekonštrukciám došlo v 90. rokoch a najmä pred majstrovstvami sveta v roku 2011, kedy zbúrali až 80 percent pôvodného štadióna, obnovili strešnú konštrukciu, odstránili stĺpy v hľadisku a vymenili celú technológiu. Pribudla tiež druhá tréningová plocha a kapacita sa zvýšila na viac ako 10 000 miest. Zimný štadión Ondreja Nepelu je domovským stánkom hokejistov HC SLOVAN.

(ak, TASR)