Slovenská tenisová jednotka Andrej Martin: Talent sa na úspechu podieľa možno 20 percentami

Zdroj: archív A.M.

Keď spomeniete, že je slovenskou tenisovou jednotkou, pokrčí plecami – až tak to nesledujem. Bratislavčan ANDREJ MARTIN (30), daviscupový reprezentant, má iný cieľ. So športovcom, ktorý v týchto dňoch trénuje v Melbourne na Australian Open, sme hovorili aj o rodičoch, ktorí chcú mať doma tenisovú hviezdu.

Tenis hráte od detstva, začínali ste ako 5-6-ročný v bratislavskom klube Slovan. Bola to pre vás vtedy viac zábava, alebo od začiatku tvrdý dril?

Predovšetkým ma to bavilo, chcel som tam chodiť, ani nie tak kvôli tenisu samotnému, ako kvôli prostrediu, partii kamarátov. Tenis bol jeden z piatich športov, ktorým som sa v tom čase venoval. Zvíťazil preto, lebo som sa pri ňom cítil najlepšie. Vzťah k športu si budujete aj cez kamarátstva. 

Kedy to už bolo vážnejšie?

Prvé dva roky, v prípravke pre najmenších, som hrával iba dvakrát do týždňa. Keďže sa mi darilo, asi od ôsmich rokov som začal trénovať pravidelnejšie, neskôr sa tréningy navyšovali...

Pamätáte si ešte na svoj prvý turnaj?

Prvý som tuším odohral, keď som mal sedem rokov, zhodou okolností proti Martinovi Kližanovi, nad ktorým som vtedy vyhral 6:0. Sme rovesníci, veľa sme toho spolu zažili.

Ako veľmi bolí prehra v detskom veku?

Je to individuálne, záleží na povahe dieťaťa. Ja som bol veľmi súťaživý typ, takže prehry som neznášal dobre, iné deti s tým boli viac v pohode.

Ako veľmi trpia rodičia?

Aj to je veľmi individuálne. Skúsenejší rodičia, ktorí sami športovali, majú nadhľad. Moji boli pre mňa od začiatku veľkou oporou po všetkých stránkach.

Čo si myslíte o rodičoch, ktorí si cez dieťa plnia vlastné ambície?

Nedá sa jednoznačne povedať, čo je dobré a čo zlé, určite však treba mať nejakú zdravú hranicu. Ambiciózni rodičia sú dobrí v tom, že pre tenisový úspech dieťaťa spravia možno viac ako tí, čo majú nadhľad. Ale v každom prípade platí, že musia byť vnímaví k svojmu dieťaťu a do ničoho ho nenútiť. Podstatné je, aby dieťa tenis bavil. To je podľa mňa najdôležitejšia podmienka, aby chcelo trénovať navyše, tráviť na kurte veľa času samo od seba. Vtedy má predpoklad byť aj úspešné. Rodičom však určite odporúčam, aby vyskúšali s deťmi čo najviac aktivít, nesústredili sa hneď od začiatku iba na tenis.

Odborník na hlukovú záťaž: Obavy z novej električky pred divadlom sú neopodstatnené!

Mnohí Bratislavčania majú stále obavy, či nová trať električky po Pribinovej, ktorú predstavilo mesto, nebude mať negatívny vplyv na predstavenia v Slovenskom národnom divadle. Jednoducho, či nebude električka rušiť predstavenia. Na všetky otázky odpovedal Ing. Peter Zaťko zo spoločnosť A&Z ACOUSTICS s.r.o., ktorý pre mesto pripravoval nezávislú analýzu – Posúdenie hlukovej záťaže divadelných priestorov novostavby SND, spôsobenej koľajovou dopravou.

​Je teda úspech tenistu viac o motivácii ako o talente?

Talent sa na úspechu podieľa možno 20 percentami, zvyšok je o drine. Presnejšie, o čase, ktorý venujete tenisu. Je to podobné ako pri akejkoľvek inej práci - čím viac sa jej venujete, tým viac vám ide od ruky.

Aj na najvyšších turnajoch sa presadia tenisti, ktorí si úspech vydreli?

Určite. Sú tam hráči, ktorí sú lepší ako tí šikovnejší od nich. Nechcem konkretizovať, ale je naozaj veľa príkladov, keď som si aj sám hovoril – tento nie je šikovný, z tohto asi nebude veľmi dobrý hráč... a nakoniec sa stal opak. To sú pre mňa dôkazy, že úspech nie je len o talente, ale najmä o disciplíne, čase strávenom na kurte a o tom, ako má človek tenis rád, a teda je ochotný venovať mu čas.

Ste slovenská tenisová jednotka...

Úprimne, až tak to nesledujem. Ale áno, asi to tak bude. (úsmev)

Ako teda vnímate úspech?

Nepozerám sa na rebríčkové postavenie mojich kamošov Slovákov, mám svoje individuálne ciele. Sú chalani, ktorí majú na to, aby boli vyššie postavení a ja im to prajem. Nemôžem sa predsa tešiť z toho, že Kližan, Lacko či Kovalík klesol a ja som teraz jednotka... Mal som lepší rok, chalani mali horší rok, to je všetko.

Myslíte si, že aj oni to tak berú?

Neviem, to sa musíte opýtať ich. Ale mňa tento rebríček neovplyvňuje. Ja sa snažím posúvať v mojich cieľoch.

Zdroj: TASR

Konkrétne?

Samozrejme, cieľom každého tenistu je byť v stovke svetového rebríčka ATP. Ale môj hlavný cieľ je, aby som mal pocit, že sa posúvam dopredu, zlepšujem.

Momentálne ten pocit zrejme máte.

Áno, mal som dobrú sezónu. Rebríček ATP je ukazovateľ toho, na čom som. Urobil som progres, posunul som sa na 107. miesto aj vďaka zmenám, pre ktoré som sa rozhodol. Najdôležitejšou zmenou je, že nemám trénera, koučujem sa sám.

Prečo? Tréner nebol dobrý alebo bol drahý alebo...?

Každý tréner mi určite dal nejakú cennú skúsenosť, ale vtedy som zodpovednosť prenášal naňho. Teraz som nútený oveľa viac času venovať svojej príprave, svojej hre. Za ten 1,5 roka som zistil, že viem o sebe oveľa viac ako za celú moju tenisovú kariéru. A to je pre mňa veľmi cenné, lebo som typ človeka, ktorý má rád veci pod kontrolou.

Konzultujete takého rozhodnutia aj s rodičmi, ktorí tiež aktívne športovali?

Nie, vôbec. Rodičia boli vždy moja podpora, či už finančne alebo morálne, ale nikdy mi nezasahovali do tenisu.

Tri štvrtiny v roku ste mimo Slovenska, na turnajoch v rôznych kútoch sveta. Máte čas aj na niečo iné ako na tenis?

Človek má vždy čas na to, na čo si ho chce nájsť. Žijeme len raz a nie som ochotný obetovať všetko iba tenisu. Chcem robiť to, čo ma baví a cítim, že do toho dávam naozaj lásku. Vo voľnom čase si rád napríklad zahrám florbal či futbal...

Keď ste doma, v Bratislave, kam najradšej chodievate?

Som veľký milovník jedla, takže rád objavujem nové originálne reštaurácie,  kde cítiť, že tam ľudia nerobia iba pre peniaze či zo zotrvačnosti, ale s láskou. Netreba menovať, v  Bratislave je ich naozaj dosť. Páči sa mi tiež na Kamzíku, nádherné je okolie hradu aj nábrežie Dunaja pri Eurovei a veľa ďalších miest. Keď som bol mladší, rád som neskoro večer jazdil na kolieskových korčuliach po pešej zóne v Starom Meste, dlažba je tam veľmi príjemná...

Venujete sa aj charite. Čo vás k podpore ľudí v núdzi inšpirovalo?

Keď som začal pracovať na sebe sám, bez trénera, viac som rozmýšľal aj o tom, prečo hrám. Uvedomil som si, že vďaka tenisu môžem všeličo ovplyvniť, pomôcť dobrej veci. Oslovil som niekoľko dobročinných organizácií, som napríklad ambasádor združenia zdravotných klaunov Červený nos a tiež Drahuškova, ktoré pomáha ľuďom s autizmom. Pre Červený nos som nedávno požiadal o charitatívny grant cez ATP, škoda, že sme neuspeli. Zrejme preto, že mená ostatných uchádzačov boli zvučnejšie a na nás nevyšlo...

(ac)