ROZHOVOR: Sú tréneri dvoch bratislavských prvoligových ženských družstiev kamaráti či konkurenti?

18.11.2017
Páčil sa vám článok?

Dvaja futbaloví tréneri ženských tímov, ktoré úspešne reprezentujú Bratislavu v prvej lige. Jeden dlhé roky trénoval belasé dievčenské družstvá a Slovan naďalej nosí v srdci, hoci trénuje NMŠK (Novomestský športový klub) ROMAN JASOVSKÝ (41) a mladý tréner Martin Masaryk (26), ktorý je už päť rokov pri ženách v ŠK Slovan. Podporujú sa navzájom alebo sú skutočnými rivalmi? Ktoré bratislavské tímy im hádžu polená pod nohy? Aký majú vzťah k Bratislave a čo hovoria na už známy vulgárny pokrik ´ŠK Slovan sku...á Bratislava´?

Považujete sa za rivalov v najvyššej slovenskej súťaži?

RJ: Oba naše kluby sú postavené na inej filozofii a majú iné ciele. Kým Slovan je klub postavený na kvalite s najvyššími ambíciami, NMŠK utvoril kolektív za účelom naozajstnej zábavy z futbalu. A sám sa ako tréner čudujem, že sme za dva roky účinkovania v druhej lige žien neprehrali ani jeden majstrovský zápas. Doterajšie výsledky v prvej lige a postavenie v tabuľke sú pre mnohých, ale aj pre nás, príjemným prekvapením. Potvrdzuje to len príslovie, že menej je niekedy viac. Ale za toto všetko vďačím výbornej chémií v klube. Ako som sa viackrát vyjadril, Slovanu nechceme konkurovať, ale chceme spolupracovať, takže ja osobne Slovan a ani Martina Masaryka ako trénera za rivala nepovažujem. Slovanu stále fandím a s Martinom sme kamaráti a vždy, keď sa stretneme,si máme čo povedať.

MM: Pred dvoma či troma rokmi sme boli na jednej lodi, teraz sme súperi cez plot, nejako si ale osobne neuvedomujem, že by sme boli rivali. Oboch nás spája ženský futbal a myslím si, že aj kamarátsky vzťah.  Osobne nepociťujem nejakú rivalitu medzi nami trénermi.

A čo vaše baby? Bola som nedávno na vašom prvom spoločnom zápase a pri každom góle to vyzeralo, ako keby hral Madrid s Barcelonou. Všetci to veľmi prežívali.

RJ: Svedčí to o tom, že v zápase nepoznáme kamaráta. Vždy chceme podať najlepší výkon. No pred a po zápase sme so Slovanistkami kamaráti. Asi dve tretiny hráčok nášho klubu sú odchovankyne žiačok Slovana, sám som viac ako polovicu svojho života pôsobil v Slovane, preto tento klub nikdy nebudem považovať za nepriateľa. Na ihrisku je to iné.

MM: Je to hra,  a pri nej sa treba tešiť. Som veľmi rád, že moje dievčatá si tu hru užívajú. Áno, radosť pri každom strelenom góle je veľká. Zažil som Slovan, kedy sa góly príliš neoslavovali a brali sa ako samozrejmosť. Emócie sa moc neprejavovali. Teraz je tu partia, ktorá sa teší z gólov, či na ihrisku alebo na lavičke  a užíva si na ihrisku každú minútu. 

Ste v Bratislave susedmi cez plot. Chodíte sa navzájom „špehovať“?

RJ: Osobne nemusím sledovať hráčky súpera, pretože takmer všetky som trénoval v mládeži. A aj tak sa Slovan presadzuje skôr kolektívnym poňatím hry. Priznám sa, že niekedy počas našich tréningov je počuť belasý „štebot“ hráčok Slovana, pretože medzi našimi ihriskami je naozaj len plot. 

MM: Párkrát som išiel  okolo a cez plot som pozrel, či majú dobre pokosené ihrisko a otvorenú reštauráciu. (úsmev)

Poznáte svoje vzájomné triky a taktiku?

RJ: Slovan sa dlhodobo presadzuje svojím kombinačným a kondične náročným spôsobom boja, voči čomu je ťažké sa naozaj brániť. Stratégia to nie je jednoduchá, ale dá sa odpozorovať už po prvých minútach zápasu.

MM:  Z mojej strany určite nie. My sa sústredíme iba sami na seba. Romanove triky a taktiky som do dnešného dňa neodhalil .

Skúste sa navzájom zhodnotiť ako tréneri. Pokojne si aj do seba rypnite.

RJ: Martin je typ mladého ambiciózneho trénera, ktorý vyžaduje od hráčok maximum a málokedy prižmúri oko. V klube, v akom Martin pôsobí, sa to vyžaduje a je to na mieste. Kamarát tréner sa nachádza vo veku, keď môže zúročiť svoje skúsenosti, ale určite sa má ešte čo učiť. Ale nakoniec tak ako každý z nás bez ohľadu na vek. Myslím si, že Martin pri svojej ctižiadosti a pracovitosti to dotiahne tam, kde chce.

MM: Roman ma dostatok skúsenosti so ženským futbalom, má veľmi dobré vzťahy s mnohými súčasnými a aj bývalými futbalistkami. Dokáže tie dievčatá dobre namotivovať. Tréningový proces a metodiku jeho práce veľmi nepoznám.

Prečo ste si vybrali práve ženy?

RJ: Bolo to v roku 1991 a išlo o náhodu, keď sme so spolužiakom zo strednej školy založili dievčenský klub a potom to už išlo samo... Vždy som väčšinou trénoval len dievčenské kategórie, v Slovane som jednu sezónu trénoval aj ženy, kde sme s mladým kolektívom získali prekvapujúco titul. Teraz trénujem ženy v NMŠK dva a pol roka. A vždy dokážu niečím prekvapiť.

MM: Na začiatku trénerskej kariéry som si nevyberal, či ženy alebo muži . Prišlo to tak náhodne, ale neľutujem ani jednu chvíľu strávenú pri ženskom futbale.

Sú futbalistky pekné baby?

RJ: Sú rovnako pekné ako iné športovkyne. No pre mňa je dôležité, že sú šikovné, futbalu odovzdávajú maximum a tvoria výborný kolektív. Je to pre mňa viac ako krása.

MM: Samozrejme. Kto si myslí, že nie, tak nech začne chodiť na ženské futbalové zápasy.

Je náročnejšie trénovať ženy či mužov?

RJ: Popri trénovaní dievčat som mal česť trénovať aj chlapcov a veľmi rýchlo som pochopil, že trénovať nežné pokolenie je síce náročnejšie, ale pre trénera krajšie. Tréner žien musí byť okrem iného psychológ i človek.  A až vtedy mu to vrátia naspäť svojou snahou a ctižiadosťou.

MM: Mužov som nikdy netrénoval, neviem to posúdiť. Každá kategória ma svoje pozitíva a negatíva.

Je pravdou, že chlapi viac hrajú  a predstierajú fauly na ihrisku a ženy hrajú čistejšie?

RJ: Určite áno. V ženskom futbale takmer vôbec nevidieť zákerné fauly a ženy skôr hrajú fér.

MM: Osobne si to veľmi nemyslím. Sú zápasy mužov a aj žien, kde sa hrá naozaj skoro bez faulov. Inokedy sú zápasy, kde je veľké množstvo faulov na oboch stranách.

Klesá alebo stúpa rokmi záujem dievčat – žien o ženský futbal?

RJ: Samotný záujem stúpa, no žiaľ úroveň našej najvyššej súťaže s každým rokom klesá. Som ale presvedčený, že s narastajúcou kvantitou a zlepšovaním podmienok pre kluby sa dostaví čoskoro aj kvalita.

MM: Podľa mňa záujem pomaličky stúpa. Rok čo rok vznikajú na Slovensku nové ženské futbalové tímy.

Je bratislavský futbal iný ako z iných miest? Ak áno, v čom?

RJ: V tomto by som nevidel rozdiel medzi Bratislavou a inými mestami Slovenska. Závisí to vo veľkej miere od podmienok klubu, vplyvu trénerov na hráčky a samotných hráčok.

MM: Futbal je na celom svete rovnaký,  čiže aj v Bratislave je taký istý,  ako v iných častiach Slovenska. Záleží už iba na ľuďoch, akým spôsobom ho robia.

Koho považujete za najväčšieho súpera v prvej lige?

RJ: Naším cieľom je skončiť v tabuľke do piateho miesta. Preto musíme vyhrávať zápasy s družstvami z konca tabuľky a snažiť sa niečo „uchmatnúť“ aj klubom zhora. Pre nás ako nováčika prvej ligy je každý súboj náročný. A to či hráme proti Slovanu, Bardejovu alebo Michalovciam. Na každého súpera sa zodpovedne pripravujeme.

MM:  Najlepšie podmienky na ženský futbal na Slovensku má Bardejov, pre nás ako aj pre ostatné tímy v prvej lige je to najväčší súper.

Skúste si tipnúť umiestnenie toho druhého na konci súťaže po jari...

RJ: Verím, že Slovan získa majstrovský titul, ale bude to mať pri súčasnej kvalite a forme klubu Bardejova náročné.

MM: Ak sa podarí trénerovi udržať káder, myslím si, že dievčatá z NMŠK majú šancu na štvrté, piate miesto v tabuľke.

Keď hráte, cítite, že hráte za Bratislavu alebo skôr za klub?

RJ: Ako tréner Slovana sme vždy cítili, že hráme aj za Bratislavu. Keďže Slovan bol dlho jediný účastník v prvej lige a vždy je spájaný s reprezentáciou Bratislavy. A to nielen v ženskom futbale. Náš klub na Slovensku málokto pozná a dokonca poniektorí si ho mýlia s Novým Mestom nad Váhom.

MM: Hráme za klub a značku ŠK Slovan Bratislava.

Aké máte vzťahy s inými klubmi v Bratislave, ktoré hrajú v nižších súťažiach? Doprajú vám a fandia alebo naopak hádžu polená pod nohy?

RJ: Myslím si, že veľa hráčok a funkcionárov z bratislavských klubov nám fandia a podporujú nás. No žiaľ stretol som sa aj s prípadom, keď tréner Dúbravky si svoj osobný problém riešil vyhrážaním sa o vysokých čiastkach za uvoľnenie štyroch hráčok, ktoré sú už takmer tri roky u nás. A chvalabohu zvíťazil zdravý rozum a na sume za uvoľnenie sme sa s ich funkcionármi dohodli. Koniec koncov mne a ani nášmu klubu by až tak neuškodil,  ale samotným hráčkam určite áno. So Slovanom, Petržalkou a Dunajskou Lužnou máme priateľské a korektné vzťahy.

MM: Žijeme v dobe, kedy každý každému závidí, preto si osobne myslím, že nie je veľa ľudí a vôbec už nie tímov v Bratislave, ktoré by nám fandili. Pritom ženský futbal v Slovane robí mladý kolektív trénerov, ktorý sa snaží vychádzať s každým, kto ma záujem o korektnú spoluprácu ako napríklad klub NMŠK, v ktorom je skoro polovica dievčat zo Slovana na hosťovaní zadarmo. 

Roman, vy ste trénovali takmer 23 rokov žiačky a rok ženy v Slovane, Martin vy trénujete ženy pár rokov. Čo hovoríte na pokrik ´ŠK Slovan sk....á Bratislava´? Prečo a kde to vzniklo? Prekáža vám to? Máte pocit, že sa to týka aj ženského futbalu?

RJ: Myslím, že to vzniklo z nápadu chuligánov mimobratislavských klubov v mužskom futbale a žiaľ sa to prenáša aj do iných športov, vrátane ženského futbalu. Vulgarizmy do športu nepatria. Do ženského zvlášť. A aj keď to v našej súťaži počúvame ojedinele, som proti týmto a iným vulgárnym pokrikom.

MM: Toto je moja piata sezóna pri ženách a juniorkách v klube ŠK Slovan Bratislava. Týka sa to všetkých, nie len ženského futbalu. Takéto veci nepatria na športoviská.

Aký máte vzťah k Bratislave?

RJ: Aj napriek tomu, že z maminej strany mám korene na východnom Slovensku, som hrdým Bratislavčanom. Milujem moje rodné mesto. Samozrejme tak ako iné mestá, má aj Bratislava svoje záporné stránky, no pre mňa je krásna, útulná a bezpečná metropola Slovenska.

MM: Na začiatku vysokoškolského štúdia to bolo pre mňa veľmi ťažké. Vôbec som nepoznal Bratislavu, nemal som nejaký vzťah k tomuto mestu. Teraz tu žijem už šiesty rok , spoznal som veľa ľudí,  dokončil som štúdium a dostal trénerskú ponuku. Momentálne som šťastný, že som v Bratislave a mám možnosť robiť to, čo ma osobne napĺňa.

Kde ste vyrastali?

RJ: Takmer až do dnes som býval v druhom bratislavskom obvode. Či už Ružinov alebo Vrakuňu považujem za pekné mestské časti s dobre rozvinutou infraštruktúrou. Momentálne bývam v Rusovciach, ale hľadám si bývanie v Ružinove, kde sa cítim naozaj doma.

MM: Narodil som sa v Žiline, ale zatiaľ celý život bývame v Prievidzi. V Prievidzi som začal hrávať aj futbal. V pätnástich rokoch som sa presunul do akadémie MSK Žilina. Práve v týchto dvoch mestách som celý čas vyrastal.

Na ktoré miesta v Bratislave máte špeciálne spomienky?

RJ: Veľmi veľa času som strávil na starom štadióne Slovana - Tehelné pole, či už ako fanúšik alebo ako tréner, kde som poznal naozaj každý kamienok. V Bratislave je veľa  pekných miest, ale pri spomienkach na staré Tehelné pole, mám vždy na tele zimomriavky.

MM: Samozrejme, že na miesto mojej vysokej školy - na Lafranconi,  kde som strávil päť rokov, ktoré mi dali do trénerskej kariéry množstvo poznatkov. Prevažnú časť môjho času trávim na futbalovom štadióne ŠK Slovan Bratislava, kde za tých päť rokov trénerskej praxe sa nazbieralo veľa pekných spomienok.

Čo vám v hlavnom meste chýba?

RJ: Určite viac športovísk, parkovacích miest a viac dopravných okruhov, ktoré by eliminovali zápchy. Inak si nemyslím, že by sa Bratislava líšila od podobných miest v strednej Európe.

MM: Rodina.

(lb, foto: lb)

Páčil sa vám článok?