Zoznam pamätihodností mesta je najmä gesto

Zoznam bratislavských pamätihodností je najmä gesto - Stassel ivo

Mestské zastupiteľstvo po rokoch diskusií schválilo tento rok zoznam bratislavských pamätihodností celomestského významu, ktorý zostavil Mestský ústav pamiatkovej ochrany. Čo to prinesie samotným pamätihodnostiam, ktoré nepožívajú zo zákona žiadnu ochranu, na to sme sa spýtali riaditeľa Mestského ústavu pamiatkovej ochrany Iva ŠTASSELA.

- Ide o akési vyjadrenie vzťahu k vlastnej histórii. Mesto tým deklarovalo rešpekt k historickým hodnotám, ktoré tu boli a sú. Ide o to, že Bratislava si váži svoju historickú identitu, že sa k nej hlási a ako hlavné mesto ju buduje na základoch, ktoré boli kedysi postavené. V minulom režime bola minulosť trochu odstrihnutá a hovorilo sa len o prítomnosti. Je však dôležité nezabudnúť na to, že v minulosti bez ohľadu na to, kto tu vládol, aké tu bolo národnostné zloženie, toto mesto budovali všetci obyvatelia. Od starých Keltov až po Slovákov. Zostavenie zoznamu pamätihodností je najmä gesto, ktorým chceme dať najavo, že niečo je hodné našej pamäti.

Na rozdiel od kultúrnych pamiatok však pamätihodnosti nepožívajú takmer žiadnu zákonnú ochranu...

- V prípade pamätihodností nemôžeme hovoriť o ochrane, preto v porovnaní s národnými kultúrnymi pamiatkami je stupeň ich ochrany oveľa nižší. Pamiatkový zákon má totiž celé state o pamiatkach, ale o pamätihodnostiach hovorí len jeden paragraf. Mestskí právnici majú teda dosť roboty, aby schválený zoznam pamätihodností dopracovali do právne čistej a zmysluplnej roviny. Existuje možnosť ísť na to cez paragraf o kultúrnom dedičstve v stavebnom zákone, keďže pamätihodnosti sú súčasťou kultúrneho dedičstva. Zaoberajú sa tým právnici na magistráte aj na ministerstve kultúry a verím, že časom tento právny problém vyriešia. Zatiaľ je to schválené uznesením mestského zastupiteľstva, ale to nie je záväzné pre stavebné úrady, ktoré konajú podľa stavebného zákona. Pre nás je podstatné, že zoznam existuje, je zverejnený na webe, písalo sa o tom, dostalo sa to do povedomia Bratislavčanov.

Nebolo by vhodnejšie iniciovať zmenu zákona, ktorý by mohol poskytnúť aj pamätihodnostiam určitý stupeň ochrany?

- Pri poslednej novele pamiatkového zákona sme to navrhovali, ale vyžadovalo by si to zmeny aj ďalších zákonov a vzhľadom na zdĺhavý proces medzirezortného pripomienkovania to ministerstvo do novely nezahrnulo. Verím, že aj na takúto systémovú zmenu príde čas a zákon prizná istý stupeň ochrany aj pamätihodnostiam.

Aký je v Bratislave pomer národných kultúrnych pamiatok a pamätihodností?

- Určite viac je kultúrnych pamiatok, ktorých je v Bratislave vyše tisíc. Celomestských pamätihodností je 224, v čom sú zahrnuté hmotné nehnuteľné a hmotné hnuteľné, ale aj nehmotné a zaniknuté. Takže tých existujúcich pamätihodností je ešte menej. Na druhej strane kultúrne pamiatky sú len existujúce. Keby nebola kategória národných kultúrnych pamiatok, tak všetky by boli pamätihodnosťami. Tu je totiž metodické obmedzenie, že pamätihodnosti sa s pamiatkami nemôžu prelínať. Pamätihodnosťami sú teda všetky objekty, ktoré nie sú pamiatkami, ale sú hodné našej pamäti.

Aký význam má evidovať v zozname pamätihodností aj nehmotné či už neexistujúce?

- To je práve otázka pamäte mesta. Chceli sme tam dať aj udalosti, prípadne neexistujúce objekty, ktoré mali kedysi pre Bratislavu veľký význam, alebo boli pre mesto charakteristické. Napríklad mestský pivovar, mestská elektráreň, či mestská plynáreň boli charakteristickými bodmi v meste, ako je dnes povedzme Národná banka Slovenska alebo úrad vlády. Ďalšou výstavbou a rozvojom mesta sa tieto body postupne vytrácali z pamäte obyvateľov. Dnes už málokto vie, kde bola mestská plynáreň, ale kedysi bola významným mestským objektom s krásnym architektonickým stvárnením. Chceme, aby sa aj tieto dnes už zaniknuté objekty vrátili do pamäti mesta. Tiež sú tam niektoré udalosti, ktoré sa bytostne Bratislavy dotýkali, ako sú napríklad napoleónske vojny alebo prusko-rakúska bitka v Lamači. To sú udalosti, ktoré majú význam aj z európskeho hľadiska. Týmto chceme dať najavo, že Bratislava bola v minulosti dôležitým európskym mestom. Z tohto hľadiska považujeme za veľmi dôležité keltsko-rímske nálezy na hradnom vrchu. Treba si uvedomiť, že Bratislava bola už v staroveku dôležitým obchodno-výrobno-vojenským centrom na Jantárovej ceste pri dôležitom brode cez Dunaj. Keď sa dnes povie Paríž, každý v Európe vie, kde sa nachádza. Taktiež keltské opidum, ktoré bolo na hradnom vrchu, bolo vtedy v Európe pojmom. Toto všetko treba pripomenúť, že Bratislava mala od staroveku vždy nejaké zastúpenie v európskych dejinách.

Kríza zastavila aj archeologický výskum na Hrade

Mestský ústav ochrany pamiatok podobne ako ostatné mestské organizácie dostal vlani aj tento rok z mestského rozpočtu menej peňazí na svoju činnosť. Na rozdiel od iných mestských organizácií, nemáte žiadne príjmy zo vstupného, ako napríklad zoologická záhrada, galéria či mestské múzeum. Ako sa to prejavilo v práci mestských pamiatkarov?

- Nemáme síce príjmy zo vstupného, ale nezanedbateľnú časť nášho rozpočtu tvoria príjmy z archeologických výskumov, ktoré robíme pre stavebníkov. Vďaka kríze je postihnutý nielen rozpočet mesta, ale aj stavebná činnosť v meste a tým aj archeologický výskum. Robili sme aj pre tých najväčších stavebníkov v meste, ale všetka ich stavebná činnosť sa pred niekoľkými rokmi vďaka kríze zastavila. Bolo obdobie, keď sme museli aj prepúšťať, a má to vplyv aj na náš akčný rádius. Okrem zoznamu pamätihodností robíme aj pomníky, pasportizáciu cintorínov, podieľame sa na územnom pláne. Nedostatok financií napríklad vplýva na to, že nemôžeme výsledky naše práce dostatočne medializovať. Samotné pamätihodnosti by si zaslúžili vydanie v knižnej forme, ale nemáme to peniaze.

Museli ste zastaviť aj práce na archeologickom výskume areálu Hradu, kde boli objavené viaceré unikátne nálezy. Kedy ich dokončíte?

- Archeologický výskum sme robili na severnej terase Hradu, kde bola kedysi jazdiareň a zimná záhrada. Bola to najväčšia plocha, ktorú sme doteraz v meste skúmali. Vyžiadalo si to obrovské náklady finančné aj ľudské. Bolo tam množstvo sond a kopáčov, išlo sa metodicky podľa vrstiev a organizačne to bolo veľmi náročné. To sa nedá urobiť za dva-tri mesiace. Začalo sa to na jar 2009, trvalo to do polovice roku 2010 a ešte to nebolo ukončené. Bolo tam totiž mnoho sond, kde boli kultúrne vrstvy hrubé aj niekoľko metrov. Osídlenie hradného kopca bolo bohaté už od praveku, takže pri výskume musíme postupovať pomaly a po centimetroch odkrývať jednotlivé vrstvy a dokumentovať. V polovici roka 2010 povedal investor, že končí, lebo nemá ďalšie peniaze, tak sme museli výskum zastaviť a pokračovali len práce v hradnom paláci. Pri rekonštrukciách a veľkých výskumoch je vždy veľká neznáma, čo sa objaví. Samozrejme, že to potom predražuje investíciu a predlžuje termín dokončenia. Tento rok tam ten archeologický výskum za štátne peniaze nedokončíme, pretože tie nebudú. Jedine, že by sa nám podarilo získať grant z Európskej únie alebo z ministerstva kultúry, o ktoré sme žiadali.

Čo bude s nálezmi, ktoré ste na hradnom kopci objavili?

- Máme stovky banánových krabíc, ktoré sú plné nálezov zo severnej terasy. Zo zákona sme povinní to všetko očistiť, ošetriť, zdokumentovať a skatalogizovať. Keď to bude hotové a nálezy budú zakonzervované, odovzdáme ich štátu prostredníctvom Krajského pamiatkového úradu SR. Hodnotné nálezy odovzdáme sú súhlasom Krajského pamiatkového úradu Slovenskému národnému múzeu, ktoré ich bude na Hrade prezentovať. Momentálne sú tie najvzácnejšie nálezy ako napríklad zlaté a strieborné biateky vystavené v Klenotnici Hradu.

Čo bude s nehnuteľnými nálezmi, ktoré ste objavili na hradnom kopci?

- Napríklad na nádvorí hradného paláca nebudú žiadne z nálezov prezentované, pretože tu budú podujatia politické, spoločenské a kultúrne a požiadavka investora bola, aby bolo nádvorie plne funkčné. Preto nálezy, ktoré sú pod dlažbou nádvoria, boli len zdokumentované a prekryté. Výnimkou je nález v severovýchodnom rohu nádvoria, kde vznikol nový suterén, do ktorého sa bude vstupovať s jestvujúceho suterénu. Budú tu prezentované liate rímske dlažby s kvetinkovou a kamienkovou výzdobou, ktoré sú na našom území absolútnym unikátom. Na severnej terase, kde by mala vzniknúť replika krytej jazdiarne, sa našli základy rímskej vily, ktorá je zachovaná aj s vnútornými omietkami a liatymi dlažbami, pod ktorými sme našli zlaté keltské biateky. Tento objekt mal byť podľa plánu prezentovaný v rámci jazdiarne. Teraz je to z finančných dôvodov ohrozené, pretože otázna je nielen jazdiareň, ale celá severná terasa. Druhý rímsky objekt sme objavili v lokalite „pod gaštanmi" pri severovýchodnej veži hradu. Jeho prezentácia je trochu komplikovaná, pretože sa nachádza už mimo podzemnej garáže, ktorá by tu mala vzniknúť, čiže na ploche, ktorú projekt neriešil. Navrhli sme, že by bolo vhodné, aby sa to tiež nejako prezentovalo. Ale aj vzhľadom na to, že nie sú peniaze na plánované stavby, tak na toto budú asi len ťažko. Aj na tomto objekte sa zachovali vnútorné omietky, čo považujeme za malý zázrak, keďže ide o 2000 rokov staré stavby.

Investori si už začínajú viac uvedomovať aj súvislosti

Aký je podľa vás vzťah Bratislavčanov a investorov k mestským pamiatkam a pamätihodnostiam? Zmenil sa podľa vás za uplynulých 20 rokov?

- Vidím to v akýchsi vlnách, ktoré majú svoje príčiny. Za socializmu si štát zobral všetky pamiatkové objekty a všetko bolo centrálne riadené. Výhodou bolo, že ak sa našli prostriedky na obnovu pamiatok, ich tok bol nepretržitý. Plnil sa plán a objekty sa rad-radom obnovovali. Negatívom bolo, že bývalí vlastníci sa k tomu nemohli vyjadrovať, všetko bolo akési automatické a často sa prevalcovali aj veci, ktoré sa nemuseli. Niektoré pamiatky na to doplatili. Napríklad pri výstavbe Nového mosta padli za obeť židovská časť Starého Mesta, Vydrica, Zuckermandel. Až neskôr vyšlo najavo, že nešlo len o výstavbu mosta, ale aj o naplnenie tzv. spoločensko-politického cieľa, a to vytlačiť z Podhradia sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Súčasne sa tiež štát alibisticky zbavil bremena v podobe povinnej údržby týchto starých objektov. Potom prišlo obdobie po roku 1989, keď mnohí dúfali, že sa tieto veci zmenia k lepšiemu. Keďže náhle vstúpil do hry trhový systém, mnohé veci sa naopak zmenili k horšiemu. Jednak systém financovania obnovy pamiatok, jednak došlo k úbytku úcty k historickým pamiatkam. Investori a developeri zacítili možnosť realizovať svoje zámery a dochádzalo k niekedy až k bezohľadnému likvidovaniu celých areálov, čo postihlo najmä staré továrenské objekty. Toto živé developerské obdobie sa po roku 2000 trochu upokojilo, možno k tomu prispela aj kríza. Investori a developeri začínajú trošku viac vnímať, čo je významné a čo je dôležité, začínajú si uvedomovať aj súvislosti. Najmä prípad PKO upozornil samosprávu, developerov a odbornú verejnosť, že sú tu ešte stále názory širokej verejnosti, ktoré stoja za to, aby sa brali do úvahy. Ovplyvnilo to aj developerov iných projektov. Videli sme to pri Vydrici, ale aj pri ďalších projektoch, kde investori a developeri sa snažia vyjsť v ústrety verejnosti a vnímajú aj odbornú mienku. Napríklad investor, ktorý pripravuje výstavbu na Zuckermandli, stiahol projekt, ktorý bol schválený v prvom stupni, a pripravuje nový projekt, ktorý má byť humánnejší a vychádza v ústrety kultúrnej topografii Zuckermandlu.

Pamiatkovo hodnotnej architektúry je čoraz menej

Ako vidíte budúci vzhľad Podhradia? Bolo by vhodnejšie ísť cestou obnovy pôvodnej zástavby ako v Drážďanoch či Varšave, alebo sem pustiť modernú architektúru?

- Vždy bude v rozpore pohľad architekta a pamiatkara, pretože architekti sa bránia replikám. Argumentujú tým, že stavať sa má vždy vo výraze súčasnom dobovom a neprispôsobovať sa minulosti. Pamiatkar bude naopak stále presadzovať prispôsobovanie sa miestu, v ktorom tvoríte. Obaja sa síce zhodnú, že v Podhradí by sa malo postaviť niečo iné ako na petržalskej lúke, keď však príde na konkrétnosti, tie názory sa rozchádzajú. Povedzme si to na príklade Vydrice. V roku 2004 boli pripravené pamiatkové podklady a princípy novej zástavby. Základnou požiadavkou bolo dodržať pôvodnú uličnú sieť, parceláciu, pôvodné bloky, autentický vzhľad strešnej krajiny, princíp vnútorných nádvorí. Aby tá zástavba pri pohľade z hradného kopca či z druhého brehu rieky pôsobila autenticky. Napríklad ako na pražskej Malej strane, kde aj nový objekt musí kopírovať pôvodnú štruktúru a musí mať pálenú krytinu, aby to pôsobilo kompaktne. Pamiatkový úrad tento materiál zmietol zo stola s tým, že to brzdí investorov, že treba tam dať priestor architektúre 21. storočia. Čo je ľúbivé, ale demagogické, pretože stále sa pohybujeme na území mestskej pamiatkovej rezervácie. Na to sa pozabudlo a to sa nám vypomstí, pretože si do košiara púšťame vlka. Keď sa tu urobí takýto zásah, o dva roky sa urobí aj vedľa, neskôr inde a potom bude toho nového v pamiatkovej zóne aj rezervácii viac ako starého. Karty sú už dávno rozdané cez územný plán zóny a zrejme sa s tým už nebude dať nič urobiť. Pamiatkari, žiaľ, môžu len konštatovať, že pôvodnej pamiatkovo hodnotnej architektúry je čoraz menej a stále sa novými zásahmi okliešťuje.

To je aj príklad nového domu na Beblavého ulici. Ako sa môže niečo takéto stať v mestskej pamiatkovej rezervácii?

Pôvodný projekt bol skromnejší, harmonickejší a zohľadňoval prostredie. Nový majiteľ však projekt prepracoval a vniesol do prostredia rušivý prvok. Podľa najnovších rokovaní to však vyzerá tak, že pamiatkári sa s novým majiteľom dohodnú takým spôsobom, aby sa eliminovali negatívne aspekty novostavby. Objektívne tiež treba povedať, že navrhovaný dom dodržiava hmotovo-priestorové limity dané územným plánom zóny.

Zhováral sa Radoslav Števčík
NÁŠ ROZHOVOR

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 2012 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.