Zdroj: Jana Janků
Na úrovni športovísk pri Moste Lanfranconi pribudlo niekoľko nových umeleckých prvkov. Ide o tri tvarom nezvyčajné, ale nápadito veselo pomaľované betónové lavičky. Sú dielom slovenskej výtvarníčky Márie Slovákovej, ktorá dnes žije v juhofrancúzskom mestečku Bram.
Bratislava sa začína v posledných rokoch svojím vzhľadom približovať k európskym metropolám. Nie všetko sú však mrakodrapy, povieme si zvyčajne po návšteve Viedne či Prahy a závidíme tamojším obyvateľom intímne miesta, kde si môžu v pokoji posedieť, pohrať sa s deťmi, pokochať sa zeleňou, vodnými plochami a drobnou architektúrou.
V tomto Bratislava nesporne za svetovými metropolami zaostáva. A ak sa také miesto nájde, je tam vždy zvyčajne rušno. Nesporne k ním patrí aj dunajské nábrežie s trasami tak pre peších, ako aj cyklistov. A ak hovoríme o drobnej architektúre, tak si možno okoloidúci všimli, že na úrovni športovísk pri moste Lanfranconi pribudlo niekoľko nových umeleckých prvkov. Ide o tri tvarom nezvyčajné, ale dnes nápadito veselo pomaľované betónové stoličky. Nový šat im dala výtvarníčka Mária Slováková, rodáčka z Prievidze, ktorá našla svoje miesto vo svete.
Rozpovedzte príbeh o vašej zaujímavej umeleckej ceste.
Uf, to je na dlho. Od detstva som neustále maľovala a mame od piatich rokov tvrdila, že budem umelkyňou. V prvej triede som sa prihlásila na výtvarnú výchovu na Ľudovú školu umenia a poctivo tam absolvovala dva cykly. Vyhrala som aj nejaké súťaže a už v 16-tich mala výstavu v Bratislave.
Na „šupku“ (Školu umeleckého priemyslu) vás to nelákalo?
Ale áno, ale život bol zložitejší. V ôsmej triede mi zomrela mama a v umeleckej kariére ma nemal kto podporovať. A tak som absolvovala gymnázium a nezostávalo mi nič iné, len starať sa o seba a ísť pracovať. Po maturite som sa vybrala do Anglicka robiť aupairku. Žila som a tvorila v Londýne, Bristole, potom päť rokov v Amsterdame. Zatúlala som sa aj do kanadského Quebecu, amerického New Yorku či rakúskeho Grazu. Všade som vystavovala a zanechala svoje diela. Popri tom som sa pravidelne vracala do Anglicka. Bola som členka medzinárodnej umeleckej skupiny Mind-wrestlers a vystavovali sme vo viacerých galériách v Európe i USA.
Pomaľované lavičky Márie Slovákovej rozveselili nábrežie Dunaja
Stali ste teda naozajstnou svetobežníčkou...
Áno, aj keď nie vždy sa to stalo mojím pričinením. V mojom živote hrajú veľkú rolu náhody. Nemám záväzky a žijem si slobodne.
Medzitým ste sa ale vracali aj na Slovensko.
Snažila som sa parkrát vrátiť, ale nevedela som sa veľmi zaradiť. Spoločnosť a krajina sa menia veľmi rýchlym tempom. Hovorím po slovensky, ale veľakrát nerozumiem, ako a čo ľudia myslia tým, čo mi hovoria a opačne. Musíme si vysvetľovať... Napríklad jedna z vecí, ktoré neviem pochopiť je, ak ľudia nevedia dodržať slovo. Ale, žiaľ, to sa deje stále častejšie aj inde vo svete.
Vráťme sa k vašej umeleckej kariére.
Dnes už viem, že môj život je o stretnutí so správnymi ľuďmi, ktorí chápu, čo chcem. Takýchto som, našťastie, stretla. Medzitým som posielala svoje obrázky kade-tade, napríklad do hudobného vydavateľstva v Bristole. V 80. a 90. rokoch bolo dosť aktívne. Zastupovalo kapely, ktoré v tom čase hrali v UK i Európe. Na obaly ich platní použili aj moje návrhy. Táto spolupráca trvala mnoho rokov.
Vaše výtvarné diela však možno stretnúť aj inde. Kde napríklad?
Tohto roku od februára do 1.júna dekorovali moje kresby ulice juhofrancúzskeho mesta Perpignan. Venovala som ich do aukcie na zbierku fondov pre ukrajinských ľudí organizovanej týmto mestom a organizáciou CatalaDon. Vybrali pätnásť umelcov, aby sme pomaľovali boxy veľké asi 3,5 x 2,5 m. Sú súčasťou mestského priestoru. Okoloidúci nás mohli pri maľovaní pozorovať a vidieť, ako diela vznikajú.
Viem však, že ste chystali aj vlastnú výstavu...
Áno, robila som na nej od zimy a otvorili ju v júli - v ďalšom juhofrancúzskom mestečku Bram, v tamojšom kultúrnom centre. Výstava mala názov To simply play a bola o manuálnej hre, takže na stenách boli obrazy a v priestore rôzne hry. K tomu inštalácie v parku a stena 16 m2 na strane budovy. Bola to moja prvá sólo výstava vo Francúzsku.
Výstava Márie Slovákovej vo francúzskom Bram
Bram ste si asi nebrali zámerne. Vy sama na juhu Francúzska aktuálne žijete...
Áno, splnila som si svoj dlhoročný sen a už šiesty rok tam na vidieku, medzi Montpellier a Toulouse, rekonštruujem dom. Našla som si ho na internete a ide o starú, v čase kúpy pomerne schátranú poštu. Hoci som niečo podobné hľadala vo viacerých krajinách, tento dom mi hneď padol do oka. Presťahovala som sa tam. A to napriek tomu, že na začiatku som nevedela ani slovo po francúzsky, nehovoriac už o tamojšom occitanskom nárečí.
Ako by ste nazvali svoj umelecký štýl?
Ktosi to, čo vlastne maľujem odmala, nazval urban pop, teda mestský pop art. Nejde mi tak ani o maľbu samu osebe, ale aby vytvárala alebo dopĺňala nejaký mestský priestor. Zaujíma ma aj to, ako je to celé nainštalované.
Vráťme sa ale do Bratislavy. Ako ste sa dostali k nevšedným betónovým lavičkám pri Dunaji?
Tip mi dala priateľka, poslala mi fotky s otázkou, čo by som s tým urobila. Môj návrh sa potom dostal k starostke Starého mesta a páčil sa jej.
Kto to financoval?
Drahé kvalitné vysoko pigmentované olejové farby som nakúpila vo Francúzsku, v obchode v Carcassonne, pretože mojim technikom v obchode verím. Namiešali mi presne to, čo som potrebovala, množstvo i správnu kvalitnú farbu. Ja mám takýto vzťah len s nimi, tak to bolo pre mňa jednoduchšie, aby som zaručila, že to bude také ako chcem... Okrem iného, aby kresby po pár dažďoch nezmizli. Dohodli sme sa so Starým mestom, že mi preplatí farby, zvyšok som financovala ja.
Výtvarníčka Mária Slováková
Teraz sa asi mnohí opýtajú, že prečo to vlastne robíte?
Odpoveď je celkom jednoduchá: v tomto meste som žila od svojich trinástich rokov a nijaké dielo tu nemám. Rada tu preto niečo zanechám. Toto je moje poňatie kapitalizmu (smeje sa).
Aký život predpovedáte svojim bratislavským dielkam?
Teraz je to v rukách ulice. Teším sa, že som lavičky mohla pomaľovať a okoloidúcim pohľad na ne spríjemní prechádzky, prípadne si na nich posedia. Nazvala som to Láska na betón. Prečo? Nech sa každý presvedčí sám.
Hoci Bratislave chýba drobná architektúra, na druhej strane vidíme celé mesto pomaľované sprejermi, ktorí sa neštítia znehodnotiť ani kultúrne pamiatky či novo zrekonštruované budovy. Vo väčšine prípadov ide doslova o detské čarbanice. Čo podľa vás s tým?
Podľa mňa existuje riešenie, ale neviem to zaručiť. Myslím si, že keď má človek čas a priestor vytrénovať sa na určitú úroveň, tak ho prestane baviť len tak sprejovať hocikam čokoľvek. Nemám manuál na riešenie a nechcem veľmi, aby to vyznelo, že mudrujem. Jediným spôsobom, dávno osvedčeným vo svete, je dať sprejerom dostatok priestoru. Teda voľné steny, kde sa môžu legálne realizovať, trénovať, maľovať, čo chcú. Potom nebudú tak nevyberavo vyhľadávať zvyšok mesta. Osvedčilo sa to na mnohých miestach. Pre sprejerov je to zároveň istá súťaž, kde môžu získať meno, čo je výborná cesta, ako získať legálne objednávky na skrášlenie nejakej steny či objektu.
Meno a rukopis sú teda dôležité aj vo vašom prípade...
Áno, tí ktorí ma oslovia, už vedia, čo dostanú. Od začiatku 90. rokov to budujem. Opakujem a kombinujem... Štýl sa vyvíja, ale ho veľmi nemením. V maľbách mojich panáčikov a zvieratiek je kus filozofie. Preto som ich ani dlho nechcela, nedovolila využívať komerčne, napríklad v reklame. Roky však robím napríklad obaly pre zbierky víťazov poviedkarskej súťaže vydavateľstva KK Bagalu. Robím tiež plagáty pre miestne akcie, kde žijem.
Prečo názov Láska na betón? Presvedčte sa sami...
• MOTTO Márie Slovákovej:
„Umenie je podľa mňa niečo, čo nevlastním, ale niečo, čo nechávam žiť a delím sa s druhými s láskou.“
• Z histórie lavičiek
Tri vyhliadkové lavičky dala v roku 2013 vyrobiť Nadácia Provida s cieľom zatraktívniť výhľad na Dunaj po tom, čo na nábreží postavili protipovodňové múriky. Vypísala medzinárodnú súťaž a spomedzi 156 dizajnových návrhov porota vybrala projekt dizajnérky Heleny Bergerovej pod názvom Posaďte sa. Lavičky odliala popradská firma z betónu. Svoje nadšenie vyjadrila aj vtedajšia starostka Táňa Rosová. Prečo napokon lavičky komusi pri Propeleri zavadzali a dal ich odviezť k Mostu Lanfranconi, sa autorke textu nepodarilo vypátrať.
Jana Janků