Meno novinárky, publicistky a scenáristky Hildy Gábrišovej bolo 22 rokov neodmysliteľnou súčasťou najobľúbenejších novín Bratislavčanov - Večerníka. Piatkové vydanie sa najmä vďaka jej príbehom zo života vždy rozchytalo. Napísala ich stovky a píše dodnes, i keď Večerník dávno zanikol. Čo jej chýba zo starej Bratislavy?
Príbehy, ktoré ste pripravovali v rámci svojej autorskej strany, neboli úplne „vymyslené“. Neraz išlo o konkrétny problém konkrétneho človeka a neraz sa ho práve vďaka vám podarilo vyriešiť. Aký to bol pocit?
Dostala som sa do mnohých domácností Bratislavčanov, načrela som do množstva ľudských osudov, boľavých, ale aj krásnych, optimistických. A keď som o nich písala, bolo pre mňa takým profesionálnym zadosťučinením, že vyvolali odozvu nielen u čitateľov, svedčilo o tom množstvo listov či telefonátov. A ako novinárku ma hrialo, ak sa konkrétnym ľuďom na základe môjho článku dostalo aj konkrétnej pomoci. Napríklad vyriešiť problém s bývaním, susedský spor, v prípade potreby umiestnenie do sociálneho zariadenia.
Boli pracovníci vtedajších úradov ústretoví, ochotní pomôcť?
Nie v každom prípade, nie v každej inštitúcii, ale vo väčšine áno. Najmä na odboroch sociálnych vecí vtedajších národných výborov som sa stretla s empatickými pracovníkmi, s ochotou pomáhať. Často mi sami dávali tipy s tým, že keď sa o konkrétnom prípade dočíta verejnosť, skôr sa aj im rozviažu ruky pri jeho riešení.
Píšete stále, najmä o medziľudských vzťahoch. Zmenilo sa v nich niečo zásadné za tie roky?
Medziľudské vzťahy sú súčasťou života v každom čase a problémy v nich pretrvávajú, hoci nie s rovnakým zafarbením, mení sa doba i ľudia, ktorí v nej žijú. Musím sa priznať, že mi vždy pripadalo čudné, až smiešne mravokárske dvíhanie prsta staršej generácie nad mladou. To klasické, akože za našich čias... Som dosť fanúšikom mladých ľudí, aj so všetkými ich chybami, veď kto si trúfne povedať, že je dokonalý? A predsa ma trápi jedna vec, ktorá v mojej mladosti neexistovala. Nové technológie a s nimi súvisiaca značná závislosť mladých od sociálnych sietí. Dakedy mám pocit, že ani nemajú záujem o živé rozhovory, oči večne zapichnuté v smartfónoch. Ale prichádza u mňa aj závisť, keď ako pologramotný užívateľ mám nejaký problém s počítačom, som z toho na nervy a príde môj vnuk, len tak do čohosi ťukne a je po probléme. A ja si musím uvedomiť, že toto je už akosi nad moje sily, aj keď mi dáva školenia. A tak potichu závidím.
Na základe príbehov vás oslovili z televízie. Vaša prvá hra Žiadne veľké slová získala v roku 1980 na prestížnom medzinárodnom televíznom festivale Zlatá Praha Cenu diváka a predala sa do mnohých krajín. Prečo odmietate myšlienku vydať svoje príbehy knižne?
Myslím si, že v mojom veku uvažovať o knižnej prvotine by bolo dosť komické. Skrátka, už je po sezóne! A tiež si myslím, že ľudia dnes hltajú iné témy. Hoci... Áno, píšem stále. A som vďačná, ak si moje príbehy ešte nájdu svojich čitateľov. Cesta k nim je však teraz zložitejšia ako za čias, keď kolportéri piatkového Večerníka vykrikovali po bratislavských uliciach aj moje meno.
Večerník bol tak trochu klebetník. O čom sa v Bratislave klebetilo pred 30 či 40 rokmi?
Večerník možno preto dostal prívlastok klebetník, lebo mal menej oficiózny jazyk ako iná tlač, dalo sa v ňom čítať aj o kriminalite, napríklad v nezabudnuteľných Prípadoch na stredu, ktoré písali skvelí, dnes už, žiaľ, nebohí autori, začal s nimi Jaro Mareš a pokračoval Miro Jaslovský. Boli aj veľmi čítané rubriky raz týždenne o tom, kto sa zosobášil, kto zomrel. Toto mi dnes v regionálnych periodikách chýba. Dráždi ma, keď je bombou najmä pre bulvár, že si dala nejaká akože celebrita zväčšiť pery či prsia alebo si kúpila drahú kabelku. No možno som iba ja staromódna.
Život v redakciách býval tak trochu bohémsky, v kaviarňach aj kluboch sa často debatovalo o všetkom možnom do hlbokej noci. Prečo to dnes už takto nefunguje?
Nepoznám dôverne život v súčasných redakciách, netrúfam si hodnotiť a tvrdiť, že za mojich čias to bolo úžasnejšie. Ale Klub novinárov, ktorý fungoval v Dome novinárov (na dnešnom Župnom námestí, pozn. red.) a sídlila tam aj naša redakcia, bol takým vysunutým pracoviskom. Okrem pracovných stretnutí sme tam po uzávierke mávali spriaznené skupinky z redakcie aj búrlivé debaty o kadečom, bez servítky na ústach, bez cenzúry aj autocenzúry. Rada sa k tomu v myšlienkach vraciam.
Redakcia, kde publicistka Hilda Gábrišová pracovala 22 rokov, sídlila v Dome novinárov (budova vľavo) na Župnom námestí.
Na ktoré bratislavské kaviarne spomínate s nostalgiou?
Nebola som nejaká „vymetačka“ bratislavských kaviarní, ale taká Štefánka mala osobitú atmosféru. A páčilo sa mi aj U Dežmára, kde som často mávala aj pracovné stretnutia. Pred rokmi som tam zaviedla kolegyňu, novinárku z Kyjeva, tá pomaly sadla na zadok, že teda takéto dačo úžasné u nás nemáme.
Kam rada zájdete dnes?
Dnes? Pravdupovediac, v centre do kaviarní zavítam veľmi málo. Žijem v Dúbravke a je tam dosť zariadení, ale ja už roky dávam prednosť „Šramkovi“, kde pociťujem až domácku atmosféru. Ale musím povedať, že sa dobre cítim najmä v prírode, na ktorú okolie nášho mesta nie je skúpe. Príjemné túry sú v lese nad Dúbravkou, pekne je aj na Devínskej Kobyle, Kačíne, Železnej studničke, tam si človek vyčistí hlavu.
Čo vám najviac chýba zo starej Bratislavy?
Nie som typ človeka, ktorý plače nad rozliatym mliekom. Akože v mojej mladosti bolo všetko lepšie, krajšie. Aj keď sa mi nie vždy páči napríklad developerská dravosť, ktorá najradšej všetko zrovnáva so zemou. Veď často búrame aj históriu nášho mesta.
Som rodáčka z Lamača, roky žijem v Dúbravke, vlastne celý život trávim v Bratislave. A musím povedať, že som tu rada, že som nikdy nestratila pocit, napriek mnohým nedostatkom aj občasnému frflaniu, že Bratislava je príjemné a aj pekné miesto na život.
(ac)