Zdroj: Dušan Martinčok
S partnerom Michalom Huštatym v Luxembursku uzavreli v roku 2017 manželstvo. Pred 10 rokmi vytvoril komunitný projekt Susedia na dvore, ktorý podporuje medziľudské vzťahy v mestských susedstvách. Aký je rozdiel medzi životom v Bratislave a Luxembursku, či ich vzťah prijali najbližší, nám porozprával Dušan Martinčok.
Rozhovor vznikol v nadväznosti na podujatie Dúhový Pride 2020, ktorého program sa tento rok presunul kvôli situácii s pandémiou do online priestoru.
Ako sa pozeráte na to, že LGBTI komunita bola súčasťou politickej kampane?
Je prirodzené, že politika sa o menšiny zaujíma. V rozvinutých krajinách je to s cieľom uľahčiť im život a vyrovnať neférové rozdiely. U nás je to žiaľ skôr o tom, že komunita je rukojemníkom populistov, ktorí si nevedia autoritu získať inak ako vzbudzovaním strachu a vytváraním atmosféry jedných proti druhým. Pritom je to mimoriadne priehľadná stratégia a verím, že nie je ďaleko deň, keď už nebude fungovať.
Rozhodli ste sa natrvalo usadiť na Slovensku? Ako sa vám tu žije?
Máme to tu radi. Predtým sme žili v Luxemburgu, ale vrátili sme sa, lebo sme cítili, že na Slovensku môžeme byť užitoční. Život v Luxemburgu bol materiálne jednoduchší. Nemáme však zodpovednosť len voči sebe samým a vlastnému blahobytu, ale aj voči širšiemu spoločenstvu a ľuďom, ktorí prídu po nás. A tak sme tu a robíme svoj malý kúsok práce. Ja sa venujem občianskemu združeniu Zrejme, ktoré vytvára prostredníctvom kultúrnych podujatí priestor na medzigeneračný dialóg. Môj muž je zas vizuálny umelec a momentálne pracuje ako učiteľ na strednej škole LEAF Academy.
Keď by ste porovnali Bratislavu s Luxemburgom, aké rozdiely cítite?
V Luxemburgu vnímam väčšiu citlivosť voči verejnému priestoru a životnému prostrediu. Rovnako je to krajina, kde môžete stretnúť na prechádzke premiéra s jeho manželom. U nás to politici a političky považujú za niečo, čo im môže uškodiť. Je mi to ľúto, lebo je to také väzenie, v ktorom sa dobrovoľne rozhodli žiť a musí to byť ťažké. Želám im, aby tie fiktívne mreže dokázali prelomiť. Myslím, že miesto odsúdenia by si získali rešpekt, lebo by nepredstierali, ale žili pravdivo. Autentickosť si vo verejnom živote získava odozvu, neviem, prečo sa jej tak bojíme.
Dušan s manželom Michalom
Vnímate často, že patríte do menšiny?
Každý patrí do nejakej menšiny. Ide len o to, aký parameter si zvolíme. Sexuálna orientácia, vek, zdravotné znevýhodnenie... Osobne pokladám príslušnosť k menšine za dar, lebo to podporuje empatiu aj voči tým, ktorí sú predmetom nespravodlivosti z iných dôvodov. Mám pocit, že my na Slovensku sa radi staráme o seba, napokon tu máme známe porekadlo „nehas, čo Ťa nepáli“. Mne sa oveľa viac páči citát „Nikto nie je slobodný, kým nie sme slobodní všetci“.
Cítite, že sa to vyvíja lepším smerom v našej krajine, čo sa týka problematiky LGBTI? Aká je tendencia do budúcna, predsa len pred pár rokmi to bolo iné.
Ide to pomalšie, ako by sme si všetci želali. Sme jednou z posledných krajín EÚ, ktorá osobám rovnakého pohlavia neumožňuje právne si upraviť svoje vzťahy. Ale keď sa na to pozerám s väčším odstupom, nejaký progres tu je. Politici zamrzli na jednom mieste, ja ale vo svojom okolí vnímam stále viac ľudí, ktorí sú ochotní nielen o sebe hovoriť, ale aj zvádzať zápas za svoje práva. Verím, že budú ďalej pribúdať.
Nerozmýšľali ste o nejakej inej krajine, ako o mieste pre život, ako na Slovensku? Nechceli ste ostať žiť v Luxemburgu, kde ste mali aj svadbu?
Luxemburg je tiež našim domovom, napokon je to krajina, ktorá nám dala pocítiť, že náš vzťah si zaslúži úctu a právnu ochranu. Myslím však, že naše miesto je teraz na Slovensku. Obaja sa pritom cítime byť Európanmi a s tým súvisí aj sloboda ísť inam, ak to tak budeme cítiť.
Správate sa inak v Bratislave ako v Luxemburgu, keď trávite čas spolu na verejnosti? Držíte sa za ruky v Bratislave?
Kdekoľvek sme, správame sa ako slobodní ľudia. Ale je jasné, že na rôznych miestach cítime rôznu mieru komfortu. Je to iné na festivale Pohoda a iné na Obchodnej ulici o polnoci. Verejný priestor kultivujeme aj tým, že sa snažíme, aby sa v ňom všetci cítili bezpečne a vnímam, že minimálne bratislavská samospráva to berie vážne.
Keď ste niekde v spoločnosti, predstavíte sa ako manželia hneď „na prvú“ alebo pri bližšom zoznámení?
Ak by sme tú otázku položili nejakej manželke o jej manželovi, nerozumela by jej. Ja som presvedčený, že naše manželstvo je rovnocenné s akýmkoľvek iným. Preto sa necenzurujem a o svojom mužovi hovorím ako o manželovi. Okrem toho musím povedať, že je pre mňa v mnohom vzorom, takže sa k nemu hrdo hlásim.
Počas týždňa manželstva ste blogovali o vašom manželstve, aké boli reakcie? Bolo aj veľa „hejterov“?
Ani nie. Cieľom tých blogov bolo ukázať každodennosť nášho manželstva. Priblížiť ho trochu ľuďom, ktorí si myslia, že by pre nich mohlo byť ohrozujúce a povedať im, že sme na jednej lodi a prežívame podobné veci. Ale, keď sa pýtate na hejt, všímam si, že keď v médiách hovorím o aktivitách, ktorým sa venujem, napríklad práci na medzigeneračnom festivale Old’s cool, a v texte spomeniem manžela, je hejtu oveľa menej, ako keď hovorím výhradne o téme LGBTI. Myslím, že tomu rozumiem, definujú nás predsa naše činy a nie to, či je niekto východniar, Bratislavčan, pravák, ľavák, gej alebo heterosexuál.
Nikto z rodiny nemal problém prijať vás ako partnerov a neskôr manželov? Poznám veľa homosexuálov, ktorí to nepovedali ani svojim rodičom.
Coming out asi nie je nikdy jednoduchý. Ide o to, či v rodine napokon prevládne láska a úprimnosť alebo tlak prežitých noriem, ktoré nám nanucuje niekto iný. V mojom prípade to bolo ten prvý prípad a som za to nesmierne vďačný. Proces prijatia samého seba mi ale trval dlho. Chcel by som povzbudiť tých, ktorí ním práve prechádzajú, aby to nevzdávali, postupne hľadali cesty a vhodné slová a neprestávali byť k sebe a svojím blízkym úprimní.
Keď by ste mali popísať vaše manželstvo, aké je? Aké sú rozdiely voči heterosexuálnemu?
Rozdiely v manželstvách sú podľa mňa v miere lásky a slobody, ktoré si manželia dávajú. Určite nie v sexuálnej orientácii. Som obklopený množstvom rôznorodých manželstiev a zásadné otázky, ktoré riešia, sú rovnaké. Ako sa lepšie počúvať, ako pracovať so svojím egom, svojimi emóciami, ako vo vzťahu prijímať vlastný hnev, smútok či radosť.
Vy ste vytvorili v roku 2011 v Bratislave komunitný projekt občianske združenie Susedia vo dvore. Čo najpozitívnejšie to prinieslo, počas tých 9 rokov, počas ktorých komunita funguje?
Prinieslo to viac prívetivosti tam, kde jej predtým bolo tak málo. Za tie roky sme v našom susedstve v Starom meste zorganizovali desiatky podujatí, ako sú čítačky, koncerty, bazáre či umelecké intervencie. Teším sa, keď nimi rozvíjame identitu nášho vnútrobloku. Pracujeme napríklad s tým, že tam žili Krista Bendová či Viera Strnisková alebo tam roky pôsobil stacionár pre seniorov Záhrebská. Všetko to po sebe zanechalo svoju stopu, na ktorej možno stavať. S Táňou Sedlákovou sme o tom napísali knihu s názvom Záhrebská. Pointou je podľa mňa zaujímať sa o náš životný priestor a o druhých a hľadať spoločne, čo môžeme urobiť pre celok, a nielen sami pre seba.
Čo bol ten impulz pustiť sa do takéhoto niečoho? Vy tam už nebývate? Staráte sa o to naďalej alebo ste prenechali iným, ktorí tam žijú?
Baví ma rozprávať sa so susedou alebo susedom a skúšať ich trochu spoznať a chápať. Nebaví ma zazerať na nich a rozmýšľať, ako môžu za moje frustrácie. Bývame už s manželom inde, ale projektu sa stále venujem. V októbri ako jeho líder končím. Občianske združenie bude mať desať rokov, a ja mám radosť, že ho mám komu odovzdať. Preberú ho po mne susedia, ktorí podobne vnímajú hodnoty, na ktorých je založený, ako sú otvorenosť a záujem o druhých.
(nc)