Zdroj: TASR - Marko Erd
Hoci majú žiaci nútené prázdniny, niektorí si o pár dní možno predsa len spomenú, že ich učitelia majú 28. marca sviatok. No pravda je, že dnes akoby sa to veľmi „nenosilo“. Uznávaný pedagóg, psychológ Miron Zelina hovorí aj o tom, ako sa zmenili deti a naše školy.
Podľa celoslovenského testovania deviatakov patria bratislavskí žiaci k najúspešnejším. Znamená to, že v našom meste sú učitelia lepší?
Nielen v celoštátnom meraní deviatakov, ale aj v meraní piatakov vlani v novembri sa najlepšie umiestnili žiaci z Bratislavy. Kým celoslovenský priemer piatakov v matematike bol 63,4 %, žiaci ZŠ Bratislava I. dosiahli priemer 80,1 %! V teste zo slovenského jazyka a literatúry bol u piatakov celoslovenský priemer 64,8 % , ale žiaci zo Starého Mesta mali priemer 79,5 %. Neznamená to však automaticky, že v Bratislave sú deti múdrejšie a učitelia lepší.
Čím to teda je?
Rovnako sú múdri žiaci múdrymi a dobrí učitelia dobrými aj v malých mestách či na dedinách. Problém je inde, nie v jednoduchosti konštatovania, ktoré sa človeku vnucuje pri pohľade na uvedené čísla. Do hry vstupuje veľa premenných, chcelo by to sledovať ich, uskutočniť výskum.
Zrejme záleží aj na rodine, v ktorej deti vyrastajú.
Áno, na popredné miesto možno zaradiť celkovú vzdelanostnú a kultúrnu úroveň obyvateľov v Bratislave. To znamená, že žiaci majú doma podnetnejšie prostredie, rodičia majú viac príležitostí na sebavzdelávanie, ale takisto učitelia majú viac možností zdokonaľovať sa, takže na vyučovaní potom môžu používať účinnejšie metódy. Určitý vplyv majú takisto lepšie materiálne, technické, finančné podmienky škôl či lepšie možnosti využitia času po vyučovaní. To zároveň znamená, že dobrý výsledok bratislavských žiakov nie je „kontaminovaný“ žiakmi zo znevýhodneného prostredia. No bohatstvo samo osebe nezaručuje múdrosť.
V čom je práca učiteľa náročnejšia v porovnaní s minulosťou?
Učitelia, ktorí chcú naozaj naplniť svoje ľudské poslanie, sú stresovaní viac ako kedykoľvek predtým . Nielen zo strany žiakov a rodičov, ale aj zo strany nárokov, ktoré súvisia s modernizáciou ich práce, s informačným stresom, a tiež z hľadiska byrokracie, neustálych zmien zákonov, predpisov a neujasnenosti cieľov a koncepcií školstva.
Ako sa zmenili žiaci, študenti?
Naše výskumy zaznamenali niekoľko vysoko významných, väčšinou negatívnych zmien. Stúpol počet žiakov, ktorí sa správajú k učiteľom drzo, odmietavo, nepriateľsky, agresívne, sú neslušní. Rovnako je viac rodičov, ktorí negatívne zmýšľajú o učiteľoch, dokonca sú prípady agresívneho správania sa rodičov k učiteľom. Stratila sa úcta k učiteľovi, autorita učiteľa. Výrazne tiež stúpa počet detí s rozličnými poruchami, na čo nie sú učitelia (a nielen oni) pripravení.
Máte na mysli nárast počtu hyperaktívnych detí?
V roku 2018/19 sme mali najviac zastúpenú skupinu žiakov s vývinovými poruchami učenia, kde je zahrnutá aj ADHD - porucha pozornosti a hyperaktivita. Na Slovensku ich bolo 20 571. Za ostatných desať rokov najmä počet žiakov s ADHD stúpa, podobne ako počet žiakov s autizmom a tiež s poruchami správania.
Aj takíto žiaci však chodia do bežných škôl. Majú učitelia dostatočnú podporu pri ich vzdelávaní?
Nie. V systéme inkluzívneho vzdelávania, ktorý prijala naša vláda, majú do štandardných tried chodiť aj žiaci telesne a zmyslovo postihnutí, žiaci mentálne mierne zaostalí (hraničné pásmo), žiaci so špecifickými poruchami učenia, žiaci s ADHD a autisti, ale takisto intelektovo nadaní žiaci. Inkluzívne vzdelávanie kladie významne iné a náročnejšie požiadavky na učiteľa, preto sa tak silne volá po asistentoch, po inkluzívnych tímoch, kde by boli školskí psychológovia, špeciálni pedagógovia, sociálni pedagógovia. Ako raritu možno uviesť, že niektoré školy už žiadajú aj bezpečnostnú službu do školy, školského policajta. Aj z tohto hľadiska to dnes majú učitelia rozhodne ťažšie ako kedykoľvek predtým. Dôsledkom intenzívnej záťaže je vyhorenie, pasivita, často zvýšená impulzívnosť, znižovanie nárokov na žiakov a napokon odchod zo školských služieb.
Miron Zelina
Nie sú spokojní ani s finančným ocenením náročnej práce...
Mnohé mladé rodiny učiteľov majú aj vedľajšie zamestnanie, aby prežili, čo tiež neprospieva ich psychickej pohode a kondícii. Vyhorených učiteľov najmä na druhom stupni ZŠ a na stredných školách máme významne viac ako napríklad v Nemecku.
Aký má byť dobrý učiteľ?
Múdry a dobrý. Múdrosť zahŕňa poznanie vyučovacieho predmetu, uplatňovanie vhodných metód a všeobecný kultúrny rozhľad. Múdry učiteľ vie, čo učiť, prečo učiť a ako učiť. Múdrosť učiteľa na rozdiel len od jeho pedagogického vzdelania obsahuje znalosti o hodnotách, etike, zmysle a cieľoch učenia, žitia a obsahuje tvorivosť. To ale nestačí. Mal by byť tiež dobre citovo aj emočne vybavený a svoje emócie ovládať v krízových situáciách. Mal by mať dobré sebariadenie a vysokú odolnosť proti stresu a záťaži. Mal by byť schopný sebareflexie a flexibilnosti v štýloch učenia a výchovy. Mal by mať aj pokoru, ale nie rezignáciu, aj sebavedomie, ale nie pýchu a narcizmus. Mal by vedieť preniesť silu svojej túžby dosiahnuť pozitívne ciele aj na žiakov. To všetko si vyžaduje, aby veril v ľudské hodnoty, v cenu človeka a života.
Je takýchto učiteľov v našich školách dosť?
Verím, že áno. Ich túžba byť dobrými (nielen) učiteľmi však naráža na mnoho prekážok v nich aj mimo nich. Sen, ktorý učiteľ nemá, sa nedá splniť. Kľúčová sa ale ukazuje vnútorná motivácia. Učiteľ sa môže snažiť, ale keď ho nik nepochváli, neocení, nik s ním o jeho práci nehovorí, prestane si veriť, že veci robí dobre. Najlepším liekom na vyhorenie, rezignáciu, na zbedačovanie učiteľskej profesie je tvorivosť. Tvoriť neustále seba, zo žiakov vytvárať osobnosti a vplývať na rodičov aby boli spolutvorcami detí. Podporovať lepšiu kultúru, chuť zlepšovať, pomáhať druhým.
Chýbajú však nielen dobrí, ale dokonca aj kvalifikovaní pedagógovia. Kde sa stala chyba?
Situácia s nedostatkom kvalifikovaných učiteľov a s kvalifikáciou pre učiteľské poslanie všeobecne je alarmujúca. Laická verejnosť vie, že v našich školách chýbajú učitelia, no menej sa vie, koľko vyučovacích predmetov sa učí neodborne, keď napríklad slovenčinár učí fyziku.... Menej sa vie, že existujú rozličné predmety na ktoré sa učitelia pripravujú slabo alebo vôbec nie. Ide najmä o tzv. prierezové témy ako finančná gramotnosť, environmentalistika, komunikačné výcviky. To je prvý fakt. Druhým je príprava učiteľov na vysokých školách a potom celoživotné vzdelávanie. Zrušili sa kredity, ale nielen tým sa stráca motivácia učiteľa pracovať na sebe.
Podľa čoho sa „meria“ kvalita jeho práce?
Málo vieme o tom, čo znamená kvalitné vyučovanie a kto a ako ho posudzuje, ak si kvalitu vôbec niekto všimne... Inšpekcia príde raz za čas, riaditeľ alebo zástupkyňa školy chodia – nechodia na hospitácie, cez predmetové komisie a metodické združenia sa nedá dosť dobre zistiť, ako kvalitne učiteľ učí. Keďže nevieme hodnotiť kvalitu procesu učenia a výchovy, spoliehame sa na byrokratické hlásenia, správy, tzv. autoevalváciu a podobne. Niekedy sa na vysoké školy pripravujúce učiteľov robil výber, dnes sa robí skôr nábor.
Čo všetko môže zlý učiteľ pokaziť?
Najhoršie je, keď učiteľ pokazí zvedavosť žiakov, ich chuť poznávať veci, svet, ich snahu riešiť niečo, mať vlastné myšlienky, názor... Možno je menej neschopných učiteľov ako zlých učiteľov.
Môže sa žiak brániť, keď si naňho učiteľ „zasadne“?
Úroveň učiteľa má v prvom rade strážiť riaditeľ školy, vedenie školy, kolegovia, ako aj Rada školy, rodičia... No pomohlo by najmä to, keby bol v škole školský psychológ, na ktorého by sa mohol kedykoľvek s dôverou obrátiť žiak, ktorý cíti krivdu zo strany učiteľa, šikanovanie od spolužiakov alebo zažíva iné psychické rany.
Bolo by lepšie, keby v základných školách učilo viac mužov?
V materskej škole aj na prvom stupni základnej školy je dobré, keď je viac žien ako mužov, a to z emocionálno-sociálnych dôvodov. Čím starší ročník, tým viac mužov by malo pribúdať. Ide najmä o zlomové obdobie 9 až 11 rokov, kedy sa buduje tzv. prvá autoregulácia dieťaťa - žiaka, a potom okolo 18. roku, kedy sa utvára druhá autoregulácia. Mužský vzor prináša model asertívnejšieho správania, racionálnejšieho myslenia a mal by prinášať aj vzor reziliencie (odolnosti) proti záťaži. Mužské modelové správanie učiteľa, zdôrazňujúce disciplínu ako súčasť autoregulácie, vedie k sebadisciplíne žiakov, čo je významná hodnota, kompetencia pre život.
Za 30 rokov sme boli svedkami mnohých snáh o školské reformy. Čo zásadné sa podarilo?
Školstvo sa odideologizovalo, vytvorila sa možnosť zriaďovať súkromné a cirkevné školy, v riadiacich štruktúrach sa viac presadzuje demokracia, decentralizácia, školstvo sa viac priblížilo humanizačnému poslaniu ako len výkonovému, či pragmatickému školstvu, vytvorili sa alternatívne školy (stále ich je málo), je možnosť domáceho vzdelávania. Za jeden z veľkých reformných krokov možno považovať zaradenie nových vyučovacích predmetov (informatika, jazyky a iné), ale hlavne vytvorenie štátneho vzdelávacieho programu a školského vzdelávacieho programu, čo malo riešiť mieru slobody učiteľov a škôl v systéme školstva. Urobili sa zmeny vo financovaní škôl, posilnila sa pozícia zriaďovateľov v mene decentralizácie, školstvo sa usiluje o inkluzívne vzdelávanie. Projekt Milénium ako jediný z mnohých projektov reforiem sa dostal až do štádia vytvorenia zákona o výchove a vzdelávaní (č. 245/2008 Z.z.), ktorý s novelami platí dodnes. Mnohé z uvedených nových vecí sa nerealizovali celkom podľa predstáv autorov reforiem a neustále sa hľadali a hľadajú lepšie, novšie modely školstva.
Od čoho, naopak, naše školstvo odišlo a teraz hľadá cestu späť? Alebo aj nehľadá, hoci by malo hľadať?
Možno hľadáme cestu späť v tzv. pragmatickom školstve, ktoré sme mali vybudované a teraz znovu, najmä pomocou pracovnej výchovy a duálneho vzdelávania sa k nemu okľukou vraciame. V určitom zmysle sa vraciame aj k myšlienke zriaďovania materských škôl. Bolo by načase, aby sme sa vrátili k obnoveniu autority učiteľa. Čo je ale ešte významnejšie je trend virtuálneho školstva - informatizácia, robotizácia. Úvahy o virtuálnom školstve sú naliehavou budúcnosťou, umožňuje ho postupne implementovať pokrok informatizácie. Na Slovensku sú predzvesťou virtuálneho vzdelávania pokusy o domáce vzdelávanie.
Testovanie žiakov, o ktorom sme hovorili na začiatku, ukázalo aj to, že výsledky žiakov 8-ročných gymnázií boli oveľa lepšie ako u žiakov bežných ZŠ. Takže snahy regulovať počet týchto „elitných“ gymnázií asi nie sú rozumné?
Regulácia 8-ročných gymnázií nadobúda úplne iné rozmery v koncepcii inkluzívneho vzdelávania. Princíp tohto vzdelávania hovorí, že všetky nadané deti, najmä intelektovo nadané, majú byť vzdelávané v hlavnom prúde s možnosťou „preskočiť“ ročník, alebo zriadením nehomogénnych školských ročníkov. To, že žiaci 8-ročných gymnázií majú lepšie výsledky je okrem iného dané ich výberom a obohacujúcimi školskými projektmi.
Hoci naše deti nie sú hlúpejšie, v medzinárodnom porovnaní zlyhávajú. Prečo? Čo školy zanedbávajú?
Zanedbávajú odborné rozvíjanie poznávacích schopností žiakov (tzv. kognitívne taxonómie), kde na najvyšších stupňoch je hodnotiace - kritické myslenie a tvorivosť! Aby sa to dalo systematicky robiť, treba zmeniť osnovy (kurikulárna reforma) aj učebné zdroje a pripraviť lepšie učiteľov na zdokonaľovanie všetkých úrovní poznávania a myslenia žiakov. Naša pratradičná škola rozvíja len prvé tri úrovne myslenia, ďalšie tri úrovne zanedbáva. Testy PISA sú postavené najmä na logike rozvinutosti vyšších poznávacích funkcií a procesov. Druhou základnou príčinou, prečo naši žiaci majú zlé výsledky, je obsah, ktorý učíme. Je predimenzovaný, nefunkčný, nezapamätateľný, nenaučiteľný. Takmer tridsať rokov sa volá po kurikulárnej reforme a doteraz sa neurobilo skoro nič, ba sa pridáva ďalšia učebná látka. Učiteľ nemôže použiť motivačné metódy, lebo „naháňa“ prebratie predpísaného učiva. Je z toho unavený a nešťastný, že to žiaci nemajú osvojené, že to nechápu, niet času na opakovanie, upevnenie podstatného učiva, niet času na zážitkové učenie atď. Naše deti zlyhávajú preto, že ich v škole zle učíme. Nie je to ani vina učiteľov - aj ich zle pripravujú učiteľské prípravky. Ale tiež nie sú až tak vinovaté. - nikto od nich nechce, aby učili nové a po novom, lebo chýba nie REFORMA, ale TRANSFORMÁCIA nášho školstva. To by si mali v prvom rade osvojiť politici.
(ac)