ROZHOVOR: Na akých párty a ako sa zabávajú bratislavskí teplí? Prezradil nám to ten najpovolanejší

25.8.2019
0
Homomat

Zdroj: Patrik Drotár

Páčil sa vám článok?

Bratislava je pestrá zmes ľudí a komunít. Po článkoch o hipsteroch vám prinášame niečo zo zákulisia ďalšej komunity, ktorá už nerozlučne patrí k nášmu mestu. O LGBTI či queer ľuďoch alebo homosexuáloch sme sa rozprávali s Romanom Samotným (35), ktorý prevádzkuje známy podnik Tepláreň Café a rovnako stojí za drvivou väčšinou neraz i bláznivých párty, na ktoré sa táto komunita chodí zabávať.

Kedy si prišiel do Bratislavy  a v čom to bolo iné oproti tvojmu prechádzajúcemu bydlisku?

Prišiel som sem študovať na vysokú školu a už tu žijem väčšiu časť svojho života. Bratislavu pokladám za skvelé miesto pre život. Za tie roky sa z nej vyvinulo bezpečné mesto, ktoré je otvorené a tolerantné. Oproti môjmu rodisku to rozdiel samozrejme bol, pochádzam z malej slovenskej dediny pri Novom Meste nad Váhom. Ale mal som šťastie aj na rodinné zázemie, aj na spolužiakov na strednej, boli pomerne open minded (s otvorenou mysľou – poznámka red.), ja som sa totiž vyoutoval (začal sa hlásiť k svojej sexuálnej orientácii – poznámka red.) v 16-tich rokoch. Teda keď som prišiel do Bratislavy,  väčšia časť rodiny o mojej orientácii vedela. Samozrejme, ako gay na dedine som sa stretával s posmeškami, nazývali ma buzerant, pupuš... Najmä na základnej škole som to mal na každodennom programe.

Ako je možné, že sa to dialo už na základnej škole? To si bol taký odlišný?

Bol som pomerne jemný, feminínny, kamarátil som sa primárne s babami. Bolo to obdobie, keď som skúmal svoju identitu a už som si bol vedomý, že ma priťahujú viac chalani ako baby, ale až v 16-tich mi to celé došlo. A keďže už bol internet, tak som si vedel dohľadať články a zistiť, čo sa vlastne deje. Teda že nie som jediný gay na celom svete (smiech). Ale na základnej škole sa tak človek vníma. Na gymnáziu to už bolo pestrejšie, na túto tému som písal aj maturitný sloh a nestretol som sa zo strany učiteľov so žiadnym odsúdením. Mal som veľmi chápavú slovenčinárku, takže mi to vytvorilo bázu, aby som to v sebe na slovenské pomery dosť skoro spracoval. V 16-tich som sa teda vyoutoval aj pred mamou, aj pred babičkou. Bolo vidno, že sa im to celkom nehodí do plánu, ale necítil som tam žiadne odsúdenie. Mama potom poznala aj môjho prvého frajera, čo bolo pre mňa na vyrovnanie sa so sebou samým veľmi dôležité. Keď som prišiel do Bratislavy, bolo to samozrejme iné. Od svojich 18-tich som žil otvorene ako gay aj v práci, aj v škole.

Roman Samotný:

Zdroj: ms

V ktorom roku si prišiel do Bratislavy?

V 2002.

A keď si zoberieš vtedajšiu LGBTI scénu, ako sa odvtedy zmenila? Lebo raz si povedal, že kedysi bolo pre túto komunitu v Bratislave viac podnikov ako dnes, čo je zaujímavé... Čo tu vtedy vlastne fungovalo?

Veľký rozdiel spôsobil internet, ktorý vtedy nebol taký rozšírený. Miestom stretávania boli kamenné podniky. Samozrejme, jednou z legiend je Apollon Gay Club na Panenskej, plus Spider, U Anjelov na Lazaretskej, čosi bolo aj na Židovskej, už si ani presne nespomínam, bývalo ich tak päť. Ako silnel internet, potreba kamenných priestorov opadla. Teraz paradoxne tá scéna vôbec nie je veľká. Máme  Apollon Gay Club a Tepláreň Café a akcie, ktoré robím, čo je štyri-päť akcií. To je v rámci scény na zábavu všetko. Je tu totiž rozmach internetu a najmä aplikácií na telefóne. V aplikácii Grindr si človek pozrie ľudí, ktorí sú najbližšie. Funguje cez GPS a vidíš, ktorí  ďalší gayovia sú vo vzdialenosti 10, 20 či 40 metrov...

To je pre všetkých alebo iba pre gayov?

Táto je pre gayov, ale je ich strašne veľa. Veľa ľudí už proste nechodí do gay priestorov a zoznámi sa jednoduchým spôsobom. Okrem toho sa veľmi veľa gayov sťahuje do Prahy, kde je to pestrejšie a ten gay život oveľa otvorenejší. A  ďalším dôvodom je blízkosť Viedne. Mnoho chalanov žije dvojaký život. Na Slovensku sa tvária, že sú hetero a za zábavou chodia do Viedne, kde majú anonymitu a možnosti dvojmiliónového mesta. Pritom v zahraničí sú menšie mestá od Bratislavy, kde majú 4-5 barov.

Koľko ľudí takto aktívne, teda na verejných LGBT akciách žije v Bratislave?

Neviem to odhadnúť. Návštevnosť párty je od 150 do 500 ľudí a každý týždeň sa koná nejaká. Chodí tu aj dosť hetero báb, pretože na týchto párty sa cítia bezpečne, nikto ich neobťažuje, nestretávajú sa so sexizmom... Na teplé akcie skrátka začína chodiť čoraz viac hetero ľudí, pretože sú veľmi mierumilovné, pokojné, nie sú tam žiadne bitky... Je to trend cez Londýn, Madrid, Berlín aj v Bratislave. Mám veľa kamarátov, ktorí chodia na naše akcie pre priateľskú atmosféru.

Kedysi sa v Bratislave v jednom gay podniku stávalo, že tam v určitý deň nepúšťali ženy...

Stretol som sa s tým aj v zahraničí, môže to byť dané aj kapacitou podniku, ale ja to nepokladám za veľmi šťastný nápad. Mám rád, keď sú návštevníci queer, keď je to veľký mix rôznych ľudí. Vtedy má párty podľa mňa výbornú atmosféru.

Čo znamená queer?

Veľa  sa hovorí o gay, lesbických veciach, teda týkajúcich sa homosexuálnych mužov a žien, rozširuje sa to o bisexuálov, transrodových ľudí, pričom aj transrodovosť zahŕňa škálu viacerých identít.  Queer je spoločné označenie, my v slovenčine používame aj slovo teplý.

Preruším ťa, nie je slovo teplý dehonestujúce?

Nie. Môžu sa nájsť ľudia, ktorí na to majú negatívnu asociáciu, ale používa sa bežne. Aj slovo queer, ktoré znamená divný, zvláštny, sa používalo v angličtine ako hanlivý výraz, ale zovšednelo. Je to výraz, ktorý označuje inú ako heterosexuálnu identitu.  Aj my ho používame, aby sme nemuseli hovoriť LGBTI. Zároveň ten výraz hovorí, že veci nemusia byť zadefinované, že môžu byť otvorené a nemusíme ich pchať do boxov.

Ty si aj aktivista LGBTI komunity, k tomu si sa dostal ako? Lebo teraz vlastne celá tvoja práca súvisí s touto komunitou.

Dlhodobo som sa angažoval v treťom sektore. Vyštudoval som žurnalistiku a živil sa ňou, ale potom som v rámci tejto oblasti vyhorel. V rámci osobnej krízy, keď mi táto práca nedávala zmysel, som hľadal niečo, kde by som sa cítil užitočný. Vtedy mala v novinách inzerát Inakosť, hľadali dobrovoľníkov pre filmový festival. Hľadali niekoho na marketing. Pohyboval som sa v médiách, tak som mal k tomu blízko. Začal som pre Filmový festival inakosti robiť marketing, bolo to asi pred deviatimi rokmi a pomaly sa začali pridávať ďalšie projekty.  Takže som sa začal LGBT aktivizmu venovať viac a v rámci jedného projektu som spravil párty Tepláreň. Bolo to pred vyše siedmimi rokmi, malo to úspech, tak som začal takéto  akcie robiť  a pridával ďalšie a ďalšie párty, až sa stali mojím živobytím.

Ktoré sú teda gay párty v Bratislave?

Najstaršia bola Tepláreň, potom Homomat (úvodné foto článku), pribudla Tutti Frutti, Queer Beer, boli aj nejaké menšie, ktoré sa neuchytili a najnovšie je to Shame.

Všetky doteraz fungujú?

Áno.

Čím sa od seba líšia?

Každá má trošku iné publikum. Tutti Frutti je vyložene komerčná diskotéka s rádiovými hitmi a pop music. Publikum je tam mladšie, ľudia sú viac main stream. Býva to v klube HSC na Vysokej, kedysi sa  volal Kráter.

Ako často sa koná?

Dva – trikrát do mesiaca. Už má 110. edíciu.

A Homomat je čo?

Hudobne je protikladom Tutti Frutti. Je to skôr house a techno hudba. Publikum je tu staršie a koná sa v menšom priestore. Aktuálne v klube Refresh na Ventúrskej. Tá párty býva každé dva mesiace a strieda sa s Teplárňou. Tepláreň je ako keby mix týchto dvoch akcií. Jeden stage je vyslovene techno a jeden kvalitný pop, disco, staršia house music.

Homomat:

Zdroj: Patrik Drotár

No a spomínal si Queer Beer. To je čo?

Je to skôr after work (popracovná – poznámka redakcie) akcia, ktorá sa začína o siedmej a končí okolo polnoci. Je to večer s DJ-om pre ľudí, ktorí sa chcú porozprávať, zabaviť, zoznámiť, ale nechcú ísť von o polnoci. Zväčša sa netancuje, len sa ľudia rozprávajú a podupkávajú si nohou. Mávam to v Tepláreň Café, ale teraz cez leto býva na RIVE (loď na Dunaji).

A tie predtým sa konajú o koľkej?

Začínajú o jedenástej večer a trvajú do rána.

No a ešte si spomínal Shame. To je čo za párty?

Ide o nový trend, ktorý som postrehol. Predtým bol veľký dopyt po komerčnej hudbe a v súčasnosti techno začína byť main streamom. Párty Shame je veľmi slobodný queer priestor. Primárne je postavená na techno, ľudia tu chodia v rôznych kostýmoch aj bez oblečenia.

Úplne nahí?

Aj úplne nahí. Je to veľmi slobodný priestor. Snažím sa, aby ľudia objavovali vlastnú slobodu, ale aj rešpekt voči druhým. Veľmi si potrpíme na to, aby tam nebol žiadny šovinizmus alebo obťažovanie.

Chodia tam i ľudia oblečení ako sivé myši?

Jasné. Nie je žiadny dress code. Môžu prísť tak, ako sa cítia dobre. Sú tam aj ľudia v latexe, ktorí majú radi fetish oblečenie. Ale primárne sú tam ľudia oblečení casual. Ale čo je to byť všedne oblečený? Pre každého to je niečo iné.

Čo sa tam vlastne deje?

Je to v podstate obyčajná párty, ľudia tancujú, zabávajú sa, rozprávajú. Iná je v tom, že robíme rôzne performance a nejakým spôsobom stereotyp párty narúšame.

Čo to konkrétne znamená?

Minule sme mali napríklad tému plastická chirurgia. Hral DJ a vedľa neho sme spravili ako keby malú operačnú sálu. Ľudia teda tancovali a vedľa „pracovali“ herci s nástrojmi oblečení ako lekári. Niekto si mohol sadnúť a namaľovali ho. Je to také posunutie reality. Alebo sme mali babu, ktorá robí burlesku a na tvrdé techno urobila  burlesk vystúpenie. Lokalita Shame sa mení, snažím sa nájsť atraktívne priestory.

Prichádzajú na Shame párty ľudia z celého Slovenska?

Aj zo zahraničia. Je veľmi populárna, prichádzajú z Prahy, Viedne, Budapešti. Tento koncept je v zahraničí pomerne častý, u nás je to jedna z prvých lastovičiek.

Chodievaš aj na Pride. Nemyslíš si, že výstredne odetí ľudia komunite skôr škodia? Teda že môžu vzbudzovať istý odpor či strach.

Mňa stále fascinuje strach Slovákov z odlišnosti a nerozumiem mu. Moje okolie je veľmi pestré a pestrosť je fundamentálna hodnota. Vnímam ju ako niečo obohacujúce, čo i mňa posúva a nijako neohrozuje. Na Slovensku, tým že sme menšia krajina a navzájom si vidíme do hrncov, tak sme sa naučili aj sami seba limitovať, neustále sa tlačíme do normálnosti. Ale normálnosť je ilúzia. Aj pre krajinu je lepšie, ak budeme sami sebou, podľa mňa je normálne práve byť sám sebou. Aký kto nosí klobúk, nemôže byť morálne diskvalifikujúce. Radšej dávame prednosť človeku, ktorý je všedne oblečený, aj keď je to možno hajzel, ako človeku, ktorý je možno morálne kvalitný, len sa oblieka inak. Vnímam, že sa to už aj u nás mení, v Bratislave sú už ulice pestrejšie. Pokiaľ ide o Pride, je žiaduce, aby tam bola pestrá škála ľudí. Keď sú pri fašiangoch rôzne poobliekaní ľudia, nie je okolo toho hystéria. A Pride je aj zábava. Nemôže všedné oblečenie legitimizovať našu existenciu, veď to je nezmysel.  Niektorí si myslia, že to škodí, podľa mňa je fajn, že to učí ľudí stretávať sa s pestrým svetom. Keď sú farári v sukni, je to v poriadku, lebo sme sa dohodli, že je to okej. Keď si na Pride dá muž sukňu, niekomu to prekáža.

After párty po Dúhovom pochode, ktorú taktiež organizuje Roman Samotný:

Zdroj: Patrik Drotár

Založil si aj Tepláreň Café na Zámockej. To už nie je párty, ale bežne otvorený kamenný podnik orientovaný na queer komunitu. Bolo to bez problémov?

Na jednej strane som cítil dopyt po dennom priestore, ale začiatky boli ťažké. Keď sme  otvorili, návštevnosť bola v pohode, lebo všetci boli zvedaví. Potom som zistil, že pre mnohých ľudí z LGBT komunity bol vtedy  ešte stále problém ísť do podniku, ktorý je s oknami do ulice, kde ich  môže vidieť teta, bratranec, kolegyňa. Trvalo to takmer dva roky, kým si kaviareň našla svoju klientelu, kým sa niektorí ľudia osmelili. Hovorím, že sme trochu intelektuálna krčma, chodí k nám dosť ľudí od umenia, vedci. Nemáme primárne mainstreamových zákazníkov. Robíme veľa akcií, queer literárny klub, cestovateľské diskusie, kabaret.

VIDEO Roman Samotný o založení Tepláreň Café:

Väčšina klientely je z komunity LGBT?

Chodí k nám aj veľa ľudí zo susedstva, turisti, primárne sú to ale LGBTI ľudia. Zoznamovacie aplikácie síce spôsobili problémy, ale mnoho ľudí zisťuje, že ani tam svojho vysnívaného princa nenájdu. Problém je však iný a súvisí celkovo s našou spoločnosťou. Počas 50 rokov totality ľudia neboli zvyknutí chodiť do kaviarní, rozprávať sa, konverzovať ako v Západnej Európe. Vidím veľký rozdiel medzi domácimi a turistami. Domáci príde, sedí sám za stolom. Keď prídu zahraniční hostia, automaticky sa začnú rozprávať, sú družní. Oveľa jednoduchšie sa zoznamujú, nemajú s tým problém. Naučil som sa, že v bare je dobré byť akýmsi animátorom, prepojiť ľudí.

Pokiaľ ide o LGBT  podnik či párty, je to z hľadiska možných útokov bezpečné?

Neviem odhadnúť, ako je to v menších mestách. Robil som párty aj v Košiciach, Bystrici a Žiline a vždy to bolo bezpečné a v pohode. Bratislava je z môjho pohľadu kozmopolitné moderné mesto, ktoré je veľmi priateľské k ľuďom, ktorí tu žijú. Občas sa stane, že nám niekto v bare opľuje okno, ale v zásade sú ľudia otvorení a priateľskí.

(ms)

Páčil sa vám článok?

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.