Zdroj: Archív P. G.
Peter Gregor je synom spisovateľa Vlada Gregora – autora série kníh Svedectvo času, ktoré mapujú nedávnu slovenskú minulosť. On sa rozhodol zmapovať svet a už 12 rokov navštevuje aj krajiny, kde by našinec nešiel, ani keby mu zaplatili.
Tvojou srdcovou záležitosťou je oblasť Blízkeho východu. Ako to bolo po prvý raz?
Išiel som sám a doma povedal, že idem iba do Turecka. Vrátil som sa po dvoch mesiacoch a mal som za sebou Sýriu, Jordánsko, Izrael – Palestínu a Egypt. Nebral som si vtedy ani telefón a ani fotoaparát. Väčšinu času na cestách som stopoval a prespával kade-tade.
Ktorá cesta bola tvoja najstrastiplnšia a prečo?
Komplikácie patria k cestovaniu, hlavne pokiaľ ide o neorganizovaný výlet. Človek ide sám a nemá veľa peňazí. Za najstrastiplnejšiu cestu považujem výstup na najvyšší iracký vrchol Cheekha Dar, kde mi úplne odišlo koleno a skoro som na kopci ostal, nebyť dobrého kamaráta Martina Juriša, ktorý bol vtedy so mnou a doslova ma zachránil.
Zdroj:
Archív P.G.
Kam si sa vybral na prvú cestu už sám a aké to bolo odísť do neznáma? Báli sa o teba
spočiatku vaši?
Okrem Grécka to bola oblasť Blízkeho Východu, ktorej som viac menej verný doteraz. Išiel som sám a doma povedal, že idem iba do Turecka. Vrátil som sa po dvoch mesiacoch a mal som za sebou Sýriu, Jordánsko, Izrael – Palestínu a Egypt. Nebral som si vtedy ani telefón a ani fotoaparát. Väčšinu času na cestách som stopoval a prespával kade-tade. Či sa naši báli? Majú ma radi, takže samozrejme.
Z čoho si mal najväčšie obavy?
Prakticky z ničoho, inak by som nikam nešiel. Obavy prišli až počas ciest.
Postupne si sa začal špecializovať nielen na netradičné krajiny, ale dokonca by som povedal, že nebezpečné. Chýba ti v živote adrenalín alebo je tam iná motivácia?
Každému chlapovi chýba v živote adrenalín, narodili sme sa predsa ako lovci. Pre mňa sú „nebezpečné“ krajiny výzvami. Tak ale ako naši predkovia, aj ja minimalizujem nebezpečenstvo ako sa dá, pretože mám rád život. Hlavnou motiváciou pre mňa je vždy poznanie zabudnutého. Veľkou súčasťou môjho cestovania sú ľudia. Zaujímajú ma viac ako pamiatky a more. Záleží mi na tom, aby som sa k nim dostal čo najbližšie, pretože iba vďaka nim sa človek o krajine dozvie najviac.
Môže sa cítiť človek bezpečne v krajine, kde sa bojuje alebo minimálne vidno ozbrojených mužov na každom kroku?
Áno, iste. Nikdy nie je celá krajina nebezpečná, vždy sú to nejaké ohniskové oblasti. V Afganistane je napríklad vyhlásený vojnový stav, no stále sa dá do určitých oblastí bezpečne cestovať, hoci ozbrojencov je vidno doslova na každom kroku.
Zdroj:
Archív P.G.
Na pohodlie si asi nepotrpíš, ale na druhej strane asi zase nemôžeš prespávať hocikde. Ako máš vyriešené bývanie počas tých ciest?
Väčšinou si rezervujem prvú noc v meste, kde priletím, potom všetko riešim podľa toho, kam sa dostanem. Často prespávam u miestnych obyvateľov. Nikdy sa mi nestalo, že by som nemal kde hlavu skloniť.
Môžeš spomenúť, kde to bolo najhoršie, čo sa týka ubytovania a komfortu?
Najhoršie ubytovanie som zažil asi v meste Suez v Egypte, kde som prespal v ubytovni pre kriminálnikov. Horšie ako kriminálnici však boli skákajúce blchy z postelí, preto som s miestnymi zlodejmi radšej prespal na zemi.
Zdroj:
Archív P.G.
Aké jazyky ovládaš, kde sa nimi vieš dohovoriť?
Používam najviac reč ľudskosti. Ku každému pristupujem s úctou. Naučím sa základné frázy, pozdravy, poďakovania, želania šťastia. Inak ovládam iba angličtinu.
O čom vedieš konverzácie s obyvateľmi iných krajín počas svojho pobytu v cudzine a na čo sú najviac zvedaví oni?
Som typ, ktorý sa neskrýva a ak nenájdem ľudí ja, oni si ma nájdu. Som zvedavý predovšetkým na ich život, ktorý je omnoho viac autentický než žijeme my. Oni sú zvedaví predovšetkým na ženy a politiku.
Ty ako blondiak s modrými očami si v niektorých krajinách asi celkom atrakciou. Na príslušníka akej krajiny ťa väčšinou tipujú?
Tipujú ma väčšinou na Nóra či iné severské národy. To, že som blondiak, spôsobuje často milé reakcie. Stáva sa mi, že ma ktosi začne hladiť po hlave a obdivovať moje svetlé vlasy.
Čo vedia v zahraničí o Slovensku a jeho existencii? Prekvapil ťa niekto v cudzine tým, že poznal Bratislavu, nebodaj aj Petržalku?
Slovensko veľmi nepoznajú, za to Československo už áno. Na Blízkom Východe sme známi tým, že sme robili a robíme kvalitné zbrane. Raz som v kurdskej časti Turecka narazil na Suata, ktorý pracoval v Bratislave a vedel plynule po slovensky aj maďarsky. Stali sme sa priateľmi.
Zdroj:
Archív P. G.
Cestovanie do takých krajín, ako si vyberáš ty, je asi aj finančne dosť náročné. Počul som, že si si musel z vlastného vrecka platiť mužov so samopalmi, aby sa ti nič nestalo...
Niektoré cesty som absolvoval s minimom financií, niektoré cesty boli extrémne drahé práve kvôli ozbrojencom, ktorí ma v určitých oblastiach chránili pred únosom.
V ktorých krajinách je pre našinca relatívne lacno a kde je, naopak, drahota?
Veľmi lacný je napríklad Irán. Tam sa človek so 400 eurami na dva týždne stane kráľom, naopak, dosť drahá krajina je Libanon, hlavne čo sa týka ubytovania.
Dokázal by si vymenovať všetky krajiny, v ktorých si bol a ku každej vedel napísať, čím ťa zaujala alebo čo sa ti ako prvé v súvislosti s ňou vybaví?
Fúha, tých krajín nebolo až tak veľa, ale zase ani málo. Najviac ma zaujal Irak, kde cestujem pravidelne, bol som tam už 5-krát a v tejto krajine ma fascinujú nielen ľudia, ale aj príroda a pamiatky, ktoré sú staršie a vzácnejšie ako v Egypte. Príjemne prekvapený som bol takisto zo Somálska, ktoré mnohí považujú za najnebezpečnejšiu krajinu na zemi. Tam som sa stretol s veľkou úctou a rešpektom voči mojej osobe, a to viac ako v akejkoľvek africkej krajine. Krajinami, ktoré určite tiež stoja za zmienku, sú Izrael a Palestína. Hoci je tu stále prítomný živý rasizmus, je to neobyčajne nádherná oblasť, kde vznikli všetky dôležité náboženstvá a multietnicky ide o jedno z najpestrejších území na svete.
Čo bol doteraz tvoj najsilnejší cestovateľský zážitok?
Ja sa rád vyhýbam porovnávaniu, každý zážitok je individuálny. Ale, ak mám spomenúť nejakú mimoriadnosť, tak som si celkom užil oslavu mojej 30-tky v Libanone. Môže za to dobrá miestna partia a hašiš.
Bál si sa niekedy o život alebo ocitol v krajnej nepríjemnej situácii?
O život sa bojím, no viem, že väčšina ľudí nechce človeku zle, ide aj o krajiny, kde je sporná bezpečnostná situácia. V každom prípade, môže sa stať, že sa dostanete do nepríjemnej situácie. Raz som čelil väčšej partii palestínskych pubertiakov, ktorí ma boli pripravení ukameňovať.
Zbieraš len zážitky a fotografie alebo si z každej krajiny donesieš nejaký suvenír?
Zbieram hlavne zážitky, občas niečo odfotím, hlavne kvôli cestovateľským prezentáciam, ktoré robím po Slovensku a Čechách. Suveníry sú pre dovolenkárov, hoci poslednýkrát som to porušil a kúpil som si v Libanone tričko Hizballáhu – hnutia, ktoré sa netají tým, že chce zničiť Izrael.
Dostávaš sa v moslimských krajinách do kontaktu so ženami alebo je to nehodné, aby si ich oslovil?
V moslimských krajinách je spoločnosť striktne segregovaná, hlavne v oblastiach, v ktorých sa pohybujem – tých ortodoxnejších. Do kontaktu so ženami sa dostávam iba po zvolení muža.
Kde si bol naposledy a kam sa najbližšie chystáš?
Naposledy som bol v Libanone – v časti, ktoré ovláda hnutie Hizballách. Momentálne sa nechystám nikam, sústredím sa na cestopisnú knižku, ktorá by mi mala tento rok vyjsť.
(ars)