Zdroj: Archív K. P.
Textár a básnik Kamil Peteraj si v rozhovore s láskou zaspomína na Petržalku svojho detstva, ale vie oceniť aj jej súčasnosť.
Aká bola Petržalka vášho detstva?
Nezabudnuteľná. Stačí si nájsť na internete fotografie starej “Petržky” a prečítať si komenty. Pre nás, petržalské deti, to bol raj. Bolo tu všetko, čo sme potrebovali k šťastnému životu. Futbalové ihriská, množstvo lúk a zákutí, blízkosť Dunaja, ale napríklad aj vynikajúca pekáreň u pána Bergendyho, hudobná škola, dve továrne (Kovosmalt a Matador), Pečňa, na ktorú sme sa chodili v zime korčuľovať, štrkoviská, ktoré sa trblietali ako nádherné modré oká uprostred lesov, ale aj Bučič, Pumpák, Lumpódl (to boli bažiny smerom k Ovsišťu), kiná Partizán a Iskra, propeler, ktorého komín vypúšťal ako tučná cigara hustý čierny dym, chýrne krčmy, napr. U Mrenu…a tak by som mohol pokračovať ďalej. Všade, z každej strany, voľný výbeh. Kúsok do lesa, kúsok k vode. V Petržalke vynikajúco fungovala hudobná škola pod vedením láskavého riaditeľa Františka Oswalda. Spomínam si na poštu a poštárov v šedých uniformách, tá sídlila vedľa katolíckeho kostola. A potom petržalský park, Sad Janka Kráľa, krásny, hustý a v ňom nádherné, unikátne rozárium. Po príchode Rusov ten park v roku1969 preriedili, rozárium odstránili, v parku vyťali množstvo vraj chorých stromov a odvtedy sa v ňom cítim nesvoj - nie je to ten krásny hustý park, plný romantických zákutí a scenérií, je v ňom akési prázdno… Do Petržalky chodila a oproti dnešnému divadlu Aréna mala konečnú električka č. 6. To bola poézia. Diskrétne tam na konečnej stála a privážala najmä milencov k Dunaju a Lunaparku. A čo bratislavské veslárske kluby? Lido, plné ľudí, rybári, ktorí mali natiahnuté siete a čakali na svoje úlovky…Alebo orechové aleje smerom na Jarovce, Rusovce, či omamne voňajúce agáty oproti dnešným Slnečniciam - tam kedysi stála maďarská colnica. A mohol by som takto pokračovať, pointa je v tom, že infraštruktúra tej “chudobnejšej” starej Petržalky bola v pomere k počtu obyvateľstva oveľa bohatšia a farbistejšia ako dnes. Dnes majú deti počítače, my sme mali ulice a ohromne príjemnú petržalskú atmosféru.
Čo ste mali najradšej?
Nechcem, aby zo mňa hovoril sentiment, ale ja som mal v Petržalke rád všetko. Dom mojich úžasných starých rodičov, veľkú lúku za ich domom, futbalové “plácky”, kde sa dalo vyblázniť, petržalský nádherný lužný les s úzkou kľukatou cestičkou krížom až k dostihovej dráhe, atmosféru našej Poznaňskej ulice, na ktorej sme bývali, a najmä prostredie hudobnej školy, kde sme pod vedením pána Oswalda a ďalších láskavých profesorov spoznávali svet hudby. A ak môžem, spomeniem, že sme mali vynikajúcich susedov - boli to lekári manželia Otisovci, dlhoročný petržalský elektrikár pán Ondra, Irsovci, Gustafíkoci (pán Gustafík napísal knižku Spomienky staropetržalčana), kamenári Habánkovci, Galbovci, Štiglicovci a ďalší až po “bulhara”, záhradníka na konci ulice. Keď sme išli okolo neho, vždy nás, deti, počastoval nejakou čerstvo odtrhnutou zeleninou.
Čo vám najviac utkvelo v pamäti?
Nádherná vôňa rozkvitnutých marhuľových sadov a záhrad. Vtedy ešte nebola taká doprava, vzduch bol čistý, nezamorený dymom a tá vôňa bola vskutku omamná. Keď ste sa v podvečer pri bzukote chrústov, ktorých lietali tisíce, tej vône nadýchli, bolo to priam rajské inhalovanie. A spomeniem ešte kúpanie sa v jazerách, ktoré boli vtedy čistučké ako krištáľ a kúpavali sme sa v nich len my, Petržalčania. Žiadne dnešné masovky, voda plná olejových škvŕn, hulvátstvo, fľaše pohodené v kríkoch, autá zaparkovaná rovno pri vode - bol to iný svet. V Petržalke boli kedysi aj vychýrení bitkári a chuligáni. Bolo tu niekoľko bánd, najznámejšia bola Krto banda. A z tej veru išiel strach. Keď ste povedali, že ste z Petržalky, každý radšej o pol kroka ustúpil. Vtedy v bratislavských štvrtiach “úradovala” všade nejaká banda (Zuckermandel, Podhradie, Jakubák, Ovsište, Starý Háj, atď.) a tieto bandy si to vedeli s radosťou medzi sebou rozdávať. Vždy bol niekto vyzývateľ, dohodli sa, na koho území si to rozdajú - a poďme, mydlilo sa! Platila však uličnícka etika - Petržalčania nikdy nezmlátili Petržalčana.
Ako ste vnímali zmeny Petržalky?
Veľmi, veľmi negatívne. Ako všetci Petržalčania. Zobrali nám rodičovský dom, dom mojich starých rodičov, spretŕhali rodinné putá, bolo to brutálne. Paneláky pôsobili v tom krásnom prírodnom prostredí ako päsť na oko. A tak, ako “oholili” o krásny život nás, oholili prakticky všetkých obyvateľov. Lebo Petržalka “stála” na záhradách, bola najmä o nich. Pri každom dome ste ich videli, bola radosť do nich nazerať, ľudia, síce nie bohatí, ale slušní, skromní, ich mali ako neoddeliteľnú súčasť svojho bytia. Petržalka bol vychýrený marhuľový raj. Zásobáreň marhúľ pre celú ČSR. Som staropetržalský patriot. Myslím, že ako všetci staropetržalčania. Každému z nás zostali neopakovateľné spomienky a je nám clivo, keď sa obzrieme za tým, čo sme zažili a stratili. Lebo my sme tak trocha “emigrovali”, vygumovali nám minulosť. Ale viem, že nič nezmeníme, nedá sa to vrátiť späť. A ktohovie ako by to vyzeralo, keby sa všetko uberalo iným smerom. Namiesto skromných domov by tu dnes asi bol prepych a vládla by arogancia novo zbohatlíkov, takže zasa až také veľké ilúzie nemám.
Ako je pre vás súčasná Petržalka?
Petržalka je absolútne preformátované územie. Z tej starej tam prakticky nič nezostalo a to, čo vidíme dnes, je iná Petržalka. S inými ľuďmi, iným spôsobom života, takže si myslím, že je škoda vyplakávať, jej história naveky zmizla. Musím však povedať, že dnešná Petržalka mi nie je nesympatická, naopak, sú časti, ktoré sa mi páčia. Oceňujem architektov, ktorí ju projektovali s politickým zadaním vytvoriť masovú štvrť, že nechali medzi viacerými domami “vzduch”, kde vyrásť stromy a rovnako sa mi páči, že to kedysi smutné šedivé sídlisko tým, že domy dostali farby, opeknelo, ožilo. Zúfalo mi chýbajú kedysi krásne futbalové ihriská, štadióny, nejaká ďalšia divadelná budova, klziská, skrátka to, čo robí ľuďom radosť a zlepšuje ich spolužitie. Myslím si, že sa Petržalka kultivuje a jej vývoj ide vcelku dobrým smerom. I keď… Ja by som zastavil developerov, obmedzil megastavanie a nariadil tvrdú stavebnú uzáveru.
Čo by ste v Petržalke zlepšili?
Nie som urbanistický vizionár a ani nepoznám plány jej ďalšieho rozvoja, ale určite by som sa snažil markantne zlepšiť jej oddychovú infraštruktúru, lebo dnešná moderná Petržalka zaostáva za tou starou v porovnaní možností športového a oddychového vyžitia sa na obyvateľa, ešte poriadne. A to sa týka možností pre všetky generácie, ale najmä pre mladých ľudí a deti. V živote som teda poznal dve Petržalky. Petržalčanom som ale zostal a vždy sa tu cítim dobre.
(sv)