Zdroj: Archív OPAK
Po jedenástich rokoch od vydania prvého sólového albumu prichádza OPAK s druhým, ktorý má názov Produkcie. V živote petržalského hip hopera sa za tú dobu veľa zmenilo. Spevák a producent sa presťahoval za hranice Slovenska a jeho súkromný i profesijný život zmenila jeho veľká rodina. S partnerkou má tri dcéry.
V Petržalke ste vyrastali v divokom období 90-tych rokov, keď fungovala známa diskotéka Bocaccio, prvé priečky hitparád lámal MC Erik a Barbara. Ako ste sa v tomto prostredí dostali k rapu?
Keď som začal s rapom, mal som 16. Bolo veľa vplyvov. V tom období leteli MC Erik a Barbara, Maduar a podobne. Chodieval som na víkendy do Dúbravky za babkou. O desiatej v nedeľu chodievalo YO! MTV Raps. Boli to ľudia s obyčajnými zamestnaniami, zgrupovali sa v komunitách a robili rap. Úplne ma to vtiahlo.
Vtedy boli veľmi rozšírené drogy. Podarilo sa vám im vyhnúť?
Zohnať drogy na ulici bolo úplne bežné. K tvrdým drogám som sa nikdy nedostal, aj keď toho bolo strašne veľa. Na ulici som už z diaľky videl tých čiernych ľudí a vedel na nich ukázať prstom. Heroín, heroín, heroín. Jedna z mojich prvých pesničiek bola protidrogová. Drogy sa dostali aj do našej rodiny. Moji bratranci tomu podľahli. Po tomto som si povedal, že drogy nikdy. Skúšal som ľahké drogy, ale to bolo obdobie, keď som prešiel takou adolescenciou. Nemôžem povedať, že to ľutujem. No nemôžem povedať ani to, že by som na tom staval svoju kariéru, to vôbec nie. Našťastie to najväčšie zlo ma obišlo.
Venovali ste sa aj niečomu inému ako rapu?
Od trinástich do šestnástich som hral basketbal a streetbal, sledovali sme NBA. Hrávali sme na Haanovej. Neskôr som sa venoval online korčuľovaniu, čo mi vydržalo do osemnástky. Totálne som sa pri tom dobil. Mal som rôzne zranenia, preto som s tým skončil. Bolo to super obdobie. Cestovali sme, stretávali sa so skejťákmi, s ktorými sme sa vytláčali v skejtparkoch a teraz spomíname na tie časy, aké to bolo super.
Aké sú vaše hudobné začiatky?
Prvé veci som skúšal na strednej škole. V druhom ročníku na strednej škole okolo roku 1995 až 1996, keď mi spolužiak ukázal, ako sa dá robiť na softvéri FastTracker. To bol pre mňa absolútny spúšťač. Naučil som sa programovať muziku. Chcel som si robiť svoje vlastné produkcie. Zlom nastal v roku 2005, keď som si vo Viedni kúpil samplovaciu mašinu. Nemali sme vtedy colnú úniu, tak sme sa modlili, aby nás s tým nechytili na hraniciach. Nakoniec nás pustili bez kontroly. Je to legendárna mašina, na ktorej produkoval Dr. Dre. A tak vznikali prvé beaty.
Potom prišla skupina AMO...
Boli sme štyria raperi a jeden DJ. Vznikli sme z prvej kapely Krakala. Vtedy sme všetci maľovali grafitti a mali sme všetci prezývky. Zostali sme len traja. Moe, Opak, Hazard. Spravili sme prvý singel na platni, kde bola skladba Bratislava, no a v roku 2005 sme dostali možnosť spraviť album od veľkej hudobnej spoločnosti a ten nás vystrelil.
Keď prišli do rapu peniaze, nezmenilo to vzťahy?
Tým, že je tu iba pár vyvolených ako Rytmus, Kali, Majk Spirit, Separ a pár ďalších, ktorí majú obrovské čísla a koncerty, tak rivalita trochu opadla. Je to len môj subjektívny názor, môžem sa mýliť. Bolo obdobie, keď sme si ako komunita priali a aj vtedy boli lepší a vyvolenejší. Mali sme miesta, kde sme chodievali, kde sa freestylovalo, komunitné veci. Tam, kde teraz stojí Eurovea, bolo miesto, kde jeden chalan našiel opustenú zásuvku, zapojili sme tam kazeťák a šlo to. Začali sa tam stretávať ľudia, robili sme freestyle. Neskôr, keď do hip-hopu prišli prachy, vznikla rivalita. Ako došli prachy do hry, tak sa to pokazilo. Zrazu skončila komunita, ľudia sa začali oddeľovať. Rytmus vystrelil vysoko, mal vždy našliapnuté. Každý si chcel ukrojiť z koláča.
O rok budete mať štyridsať rokov. Ako ste na tom vy a vaši parťáci okolo hip-hopu s rodinami?
Mnohí už majú rodinu. Viktor Hazard má dieťa. Z rapu odišiel, ale stále produkuje hudbu. Moe má tiež dieťa. Venuje sa dizajnu a má vlastný hudobný projekt, ktorý síce netrhá rebríčky hitparád, ale robí to s láskou. Ja mám tri dcéry. Presťahovali sme sa do domu, ktorý sme postavili v susednom Rakúsku. Venujem sa taktiež hudbe, robím svoju produkciu, občas aj iným. Mám svoje zvukové štúdio, kde produkujem pre komerčnú sféru.
Prečo ste odišli z Petržalky za hranice?
Z jednoduchého a pragmatického dôvodu. Keď sme hľadali bývanie, pozerali sme sa po štvorizbovom byte, ktorý by mohol mať aspoň 100 až 130 štvorcových metrov a jediné, čo som vedel získať za normálne prachy, bola v podstate mačka vo vreci. Ilúzia bytu na papieri pri Draždiaku. Mali sme zaplatiť zálohu za niečo, čo ešte nestálo a jednoducho sme neverili. Vizualizácie sú vždy pekné, ale nikdy nevieš. Tri mesiace sme behali po obhliadkach, nechceli sme ísť kvôli doprave do bratislavského satelitu. Potom som dostal tip a išli sme sa pozrieť do Rakúska. Nebolo to ďaleko, pozemky nie sú také drahé a táto možnosť vyhrala. Dostali sme sa na dedinu kúsok za Bratislavou. Žijeme vo vinárskej dedinke, milujem víno... Bývame v údolí s malým počtom obyvateľov a postavili sme si tam dom na siedmich ároch, čo nám bohato stačí a sme spokojní. Teraz nás síce život stojí oveľa viac, ako keby som zostal v Petržalke, ale keď prídem domov, mám v podstate dovolenku.
Zmenili vaše tri dcéry a rodina vašu hudobnú tvorbu?
Keď nemáš rodinu, tak sa staráš sám o seba. Každé tvoje rozhodnutie smeruje k tomu, aby si si užil a nemyslíš na druhých. Každý si to uvedomí, až keď príde rodina, keď sa stane zodpovedný za druhých. So ženou si stále hovoríme, aký život sme žili predtým, než sme mali rodinu, že to musela byť strašná nuda. A bola aj napriek tomu, že sme cestovali, užívali si život, chodili stále niekde na výlety, do kina, do divadla a míňali sme prachy od nevidím do nevidím. Aj napriek tomu to nazývame nudou. Až keď má človek rodinu, uvedomí si, čo sa dialo predtým. Určite sa to odrazilo aj na mojej hudbe. Minimálne ma to ovplyvňuje. Keď máš rodinu a deti, dbáš na to, aby z nich niekto vyrástol, aby neboli zabudnuté a nemuseli žiť prázdny život. Keď sa pozeráš dovnútra touto optikou, chceš pretaviť tieto myšlienky do svojej tvorby. A preto hudba, ktorú robím,a ktorú pravdepodobne budem robiť, už nebude povrchná, ale bude sa snažiť niekomu niečo dať, odkázať, aj keď asi nebude lámať rekordy rebríčkov. Cieľovou skupinou nebudú pravdepodobne teenageri, ale budú to ľudia, ktorí majú rodinu, alebo ju minimálne plánujú, majú rozhľad, čosi zažili... Prípadne majú radi víno. Témy sú špecifické a pomerne široké. Vecí, ktoré sa dokážeš naučiť za život, je strašne veľa a málokto využíva možnosti, ktoré má. Album je pre tých, ktorý tú možnosť mali.
Vydávate album Produkcie. Prečo ten názov? Je koncept pokračovaním albumu Otvorenie?
Koncept pôvodne vznikol zo samotného výroku "Opak je pravdou", keďže som v tej dobe veril, že rap môže byť len pravdivý. Koncept sa skladá zo štyroch slov, ktorých začínajúce písmená sú O. P. A. K. Každý album bude niečím iný. Otvorenie (2008) bol projekt, kde som sa, ako sólo raper uviedol na hudobnú scénu. Produkcie (2019) hovorí, že okrem rapovania a spievania som aj hudobný producent. Až na dva tracky na albume som si produkoval hudbu úplne sám. Okrem toho je to album aj o mojom jadre a je určený pre mojich skalných fanúšikov. Akordy bude album plný spoluprác a možno väčšej hudobnej rozmanitosti. Bude otvorenejší. Koniec tento celý koncept OPAK uzavrie.
Ako by ste charakterizovali svoj album?
Album Produkcie je album na viac vypočutí. Je plný zaujímavých tém, texty sú dvojzmyselné, miestami ironické. Vnímavý poslucháč si nájde osobité prirovnania a pohľad na bežné situácie, ktoré som si prežil. Opisy ľudí, o ktorých texty sú, som stretol. Oslovuje skôr poslucháča, ktorému mladí raperi nemajú čo ponúknuť.
Ako prebiehal tvorivý proces?
Bola to tvorivá fermentácia a trvala štyri roky. Každý text som si prežil a zaznamenal. Takže je to taký môj denník. Každý človek, každá situácia či už pozitívna, alebo negatívna, ma niekam posunula a ja som sa v texte nad ňou zamyslel. Chcem, aby sa o mojom albume hovorilo ako o silnom a vyzretom diele. Sám si myslím, že také je.
Aké sú skladby a koľko ich album obsahuje?
Tvorím stále na poli hip-hopu a reggae. To je moja základňa. Je tam 11 trackov, pričom každý vrátane intra má nejakú výpoveď. Každá téma je priama a rôzna. Nemotám sa okolo horúcej kaše. Hovorím priamo narovinu. S výnimkou jedného tracku (Mám strach), ktorý je sociálny a použil som veľa metafor a píšem akoby medzi riadkami.
Pozval si aj hudobných hostí?
Áno, oslovil som VeronikuS, XindlX, Roba Buriana a rapera Danosťa z GR Team.
Ako prebiehalo nahrávanie?
Album som robil nárazovo. Každá skladba má úplne iný príbeh. Keď si ma našla inšpirácia, stretla sa chuť s voľnejším časom, tak prišiel veľký tresk a vyrobil som song. Napríklad bol som do rána na koncerte XindlaX, ktorý je mojím dlhoročným kamarátom a sme si navzájom fanúšikmi. Dali sme si drinky na bare a dohodli spoločný reggae song. Na druhý deň som napísal celú skladbu. Alebo mali sme ťažšie obdobie s našimi blízkymi, kedy sme zistili, že si v súkromí rozumieme, ale rozdeľujú nás názory na sociálnych sieťach. Tento song bol zase ako taký môj očistec od negatívnych emócií. Vyrobil som hudbu, napísal text a zabudol som na to.
(mc)