• Rozhovory
  • 13.12.2018 08:03

Uznávaná psychologička Janka Šípošová: Keď výnimočne v rodine „lietajú facky“, to nie je domáce násilie

0 0
Janka Šipošová
Zdroj: TASR - Michal Svítok

Pred 20 rokmi spoluzakladala občianske združenie Pomoc obetiam násilia. Na začiatku pomáhali obetiam trestných činov a násilia, obetiam dopravných nehôd a iných katastrof. Po masívnych kampaniach pomoc začali u nich hľadať aj obete domáceho násilia. Ponúkajú psychologickú, sociálno-poradenskú a právnu pomoc. Viac v rozhovore prezradila čestná predsedníčka  organizácie a jej spoluzakladateľka Janka Šípošová.

Z akej oblasti máte najviac klientov?

Na začiatku sme nemali klientov, ktorí boli obeťami domáceho násilia. Po otvorení tejto témy v spoločnosti, sme aj my začali riešiť domáce násilie. Kampane zvýšili u ľudí povedomie, téma prestala byť tabu. No zároveň vznikali aj organizácie, ktoré sa venovali len domácemu násiliu. Mysleli sme si, že oni sa budú venovať obetiam domáceho násilia a my ostatným skupinám. Dopyt po pomoci obetiam domáceho násilia bol taký veľký, že aj u nás až 70 percent klientely boli obete domáceho násilia. V súčasnosti je to polovica. A zvyšok sú iné násilné trestné činy. Od lúpežných prepadnutí, ublíženie na zdraví, napadnutie či prepadnutie, znásilnenie a ďalšie. Pre ľudí sú traumou aj bytové krádeže, ktoré veľmi vážnym spôsobom vstupujú do intimity ľudí.

Ako sa to prejavuje?

Pri bytových krádežiach nejde v prvom rade o materiálnu škodu. Dotknutí ľudia majú pocit, že stratili svoj život, minimálne spomienky spojené s predmetmi, ktorých sa dotýkali ruky zlodejov a pocit bezpečnosti vo vlastnom domove. Bytové krádeže sa tiež často opakujú u tých istých ľudí. Akoby páchatelia čakali, keď sa obete znovu zmôžu a obnovia vybavenie svojich príbytkov a opäť zaútočia.

Prichádzajú Vianoce. Sú sviatky rizikovejším obdobím pre domáce násilie, keď je rodina spolu dlhší čas?

Domáce násilie je charakteristické tým, že je opakované, dlhodobé a páchané blízkymi osobami. Keď sa výnimočne v rodine pohádajú tak, že „lietajú facky, to nie je domáce násilie, skôr jednorazový incident. Pravdou je, že Vianoce či akékoľvek sviatky alebo dovolenky často prinášajú konflikty. Je paradoxom, že tí, ktorí by si mali byť blízki, sa vlastne málo poznajú. V bežnom pracovnom období sú spolu aj so svojimi deťmi veľmi málo. Keď aj existujú v jednom byte, každý sa venuje niečomu svojmu – individuálnemu. Rodičia deti posadia k počítaču a nie sú zvyknutí spolu komunikovať. Počas sviatkov je viac času na vzájomnú blízkosť, ale aj na ponorkovú chorobu. Nie je to však dôsledok toho, že sú spolu veľa, ale že na seba nie sú zvyknutí. Vzťah medzi partnermi sa musí od začiatku pestovať, udržiavať a chrániť. A veľmi dôležitá je aj komunikácia s deťmi.

Ľudia sú na mobiloch a nemajú na seba čas...

Áno. Je to choroba modernej doby. Rodičia sa nevenujú sebe navzájom a svojim deťom. Tie už prestali chodiť aj medzi rovesníkov na ulicu. Keď sa deti v minulosti kamarátili na ulici, komunikovali spolu aj rodičia detí a lepšie sa poznali. Často riešili spolu veci, ktoré ich trápili. Bývalé susedské komunity sa dnes už tak nepoznajú a nevedia spolu komunikovať. A medzi partnerov sa vsúva viac vzťahovačnosti a urazenosti. Ľudia sú viac podráždení.

Na kom sa najviac pácha domáca násilie? Sú to ženy, deti či muži?

To záleží od kritérií, ktoré sledujeme. Ak sa v rodine pravidelne deje priame násilie na jednom z jej členov a v rodine sú aj deti, tak aj tie sú obeťami. Dieťa pritom nemusí byť priamou obeťou. Nemusia byť tými, čo sú bité, ale žijú v patogénnom prostredí. Detí je preto najviac. Potom sú skupiny, kde násilie sa pácha len na deťoch, napríklad sexuálne zneužívanie a iné trestné skutky. Tie navyšujú skupinu detí.  Veľkou skupinou sú zneužívané deti. Počty nevieme presne odhadnúť, lebo je to ľadovec, ktorý je schovaný pod hladinou. Som presvedčená, že týchto prípadov je viac, ako si dokážeme pripustiť. V poslednom čase sa veľa hovorí o zneužívaní kňazmi, no je to najmä pikantné, preto sa o tom hovorí. Ale najviac „schovaných“ prípadov zneužívania je v rodinách. Oceňujem iniciatívy, ktoré sú zamerané na pomoc deťom. Je to veľmi ťažká práca.

Ako dieťa poznačí psychické či fyzické domáce násilie v rodine páchané na matke či otcovi?

Nerozlišujem, či je to psychické alebo fyzické. Často je to oboje. Minimálne, keď vás partner pravidelne bije, tak je to aj psychická trauma pre priame aj nepriame obete. Stále žijú v strachu.

Aké bytosti vyrastú z takýchto detí? Budú týrať svojich partnerov, budú týraní alebo budú mať zakódované, že nebudem ubližovať, ako som to videl v detstve doma?

Akože by sa vyhýbali konaniu zla, ktoré pozorovali od rodičov? Sotva, ak nemali iné vzory správania – videli páchateľov a obete, a tak sa naučia reagovať ustrašene alebo agresívne. Mám rada tento príklad: V minulosti boli pokusy, pri ktorých izolovali deti a nikto sa s nimi nerozprával. Očakávalo sa, že dieťa začne hovoriť akousi „prarečou“. Ale výsledok bol, že sa nenaučili ľudskej reči. Naučíte sa rozprávať tou rečou, v akom prostredí vyrastáte a žijete. A rovnako sa naučíte správať,ako vidíte. Deti nemajú iný vzor správania. Vidia len agresivitu, strach a úzkosť. Naučia sa tieto reakcie. A potom od vrodených vlastností záleží, ako to dokážu spracovať. Spomenula som si na prípad týranej ženy, matky viacerých detí. Manžel agresor bol  zaistený, odsúdený a išiel do výkonu trestu. A ešte kým bol vo výkone trestu, jej dvaja najstarší synovia začali replikovať otcove útoky voči mame. Robili presne to, čo predtým robil otec. Naučili sa, že matka nie je človek hodný úcty, preto ho treba tlačiť do kúta, využívať a vynucovať si služby alebo peniaze.

Rovnako deti preberajú správanie, aj keď žena týra partnera a preberajú jej správanie voči otcovi?

Na tom predsa nezáleží. Učia sa len tomu, čo vidia. Deti vyrastajúce v patogénnom prostredí preberú správanie a správajú sa tak aj voči iným ľuďom. Sú agresívni. Tieto deti môžu byť naďalej predurčené byť obeťami, podvedome si vyberú takých partnerov, kde sa opakuje rovnaký scenár alebo sú sami agresormi. Takýmto rodinám a takýmto deťom je potrebné včas a efektívne pomáhať.

Podobný scenár sa opakuje aj pri ženách, ktoré sú obeťami násilia. Prečo si hľadajú rovnaké typy partnerov?

Nevyhľadávajú ich vedome. Môže im imponovať takéto správanie, keď sa zoznámia. Partner môže vyzerať dominantný a sebavedomý. No v skutočnosti je to málokedy zdravé sebavedomie. Skôr je to kompenzácia nejakého nedostatku. Môže byť žiarlivý, no ona to na začiatku nevidí. Skôr to vyhodnotí tak, že sa o ňu bojí, že ju ľúbi. Keď ju chodí čakať do práce, alebo ju kontroluje telefonicky, žene to spočiatku imponuje. Veď by mi nevolal, keby ma nemal rád a podobne. A ospravedlní potom aj bitku a dospeje to do štádia, že si povie, keby som si dnes neobliekla červenú vestu, nebolo by sa nič stalo. Mala som vedieť, že červená ho vyruší.

Stále platí, že každá piata žena je týraná, alebo je počet vyšší?

Veľmi opatrne by som tieto čísla používala, lebo to záleží od metodík a kritérií konkrétneho. To nie sú štatistiky, iba odhady. Stále platí, že je veľká skupina ľudí, ktorá nenahlási domáce násilie. I keď tento výraz nemám rada, lebo je trochu „rozmazaný“. Mám radšej termín násilie páchané blízkou osobou. Nemusí to byť v domácnosti a ani v spálni či kuchyni. Zákon jasne hovorí, čo sú blízke osoby.  

Stáva sa to aj opačne, že muž je obeťou násilia ženy? Existujú nejaké odhady?

Mali sme aj konkrétne prípady. Sama som mala klientov mužov, ktorí boli týraní manželkami.

Psychicky či fyzicky?

Aj fyzicky. Môže byť aj „čisté“ psychické týranie, ale neexistuje len fyzické bez dopadov na psychiku. Rozdiel je v tom, že fyzické násilie zanecháva zreteľnejšie stopy a ľahšie sa dokazuje.

Hľadala som dlho tému týraných mužov na internete, no veľa sa o tom nepíše. Prečo?

Asi je to výsledok kampaní proti násiliu na ženách. Ale naozaj sú krajiny, kde je týranie a zneužívanie žien až normou. A osobitne hrozné je skupinové znásilňovanie žien vo vojnách, kde je zneuctenie žien nepriateľa prejavom víťazstva nad ním, vojnová trofej. A to sa vôbec netýka nejakých domorodých kmeňov z pralesa. Mali by sme o tom vedieť a tiež sa snažiť proti tomu niečo robiť.

V našich zemepisných šírkach sa dá povedať, že spomedzi známych prípadov domáceho násilia je asi 90 až 95 percent žien. Ale to sú tie, ktoré to nahlásia, alebo vyhľadajú pomoc. Muži málokedy vyhľadajú pomoc, nechcú si verejne pripustiť svoje poníženie. Odborná literatúra uvádza, že násilie páchané mužmi na ženách je brutálnejšie, ženami na mužoch je rafinovanejšie. Muži nevyhľadávajú pomoc, lebo sa to ťažko dokazuje na polícií a aj na súde. Ťažko dokážete, že sa vám stalo niečo, čo nikto iný nevidel. Nevedia, ako by presviedčali policajtov, že ich manželka psychicky týra a hanbia sa za to.

Ako pomôcť týraným ľuďom, keď odmietajú akúkoľvek pomoc od okolia?

Ťažko niekomu nanútite pomoc proti jeho vôli.

Stalo sa vám niekedy, že ste obeti násilia nedokázali pomôcť a spáchala samovraždu?

To sa prakticky nemáme ako dozvedieť. Skôr poznáme prípady, kedy sa dlhodobé násilie skončilo vraždou. Určite si spomeniete na medializovaný prípad, keď manžel zabil ženu - lekárku. Je to niekoľko rokov dozadu. Prišla k nám, lebo jej advokát bol na dovolenke. Veľmi sa bála. Niekto ju neoficiálne upozornil, že jej manžela majú prepustiť. Dnes už je to v zákone, že polícia alebo ústav na výkon trestu vám musí oznámiť, že páchateľa idú prepustiť z väzby. Vtedy bol piatok, dve hodiny popoludní a telefonovala som na súd, či je to pravda. Odbili ma, že je piatok popoludní a na súde nikto nie je. Upozornila som ich, že musí byť určený službukonajúci sudca. Vraj mi to nemôžu povedať telefonicky. Prepustili ho a on ju zastrelil.

A čo sa týka samovrážd?

Spomínam si na prípad, ktorý sa ale týkal páchateľa, ale obete. Bol to prípad veľmi drastického znásilnenia, fyzického týrania  a obmedzovania osobnej slobody. Jej sa podarilo až zázračným spôsobom dať vedieť rodine, že je v ohrození. Polícia ju oslobodila, záchranka odviezla do nemocnice a páchateľa zaistili. Prebiehalo vyšetrovanie, ale obeti nikto nepovedal, že má možnosť obrátiť sa na organizáciu pomoci obetiam, prišla až o rok. Ani súd a ani polícia jej neboli schopní povedať, že existuje takáto služba. Rok sa trápila, živorila. Našla si advokáta, ale mala pocit, že nerobí to, čo ona potrebuje. Nezaujímal sa o prípad. Pre advokátov toto nie sú lukratívne prípady. Nehájil jej práva. Povedal jej, že bude čakať na rozsudok. A že keď bude páchateľ odsúdený, bude jej vymáhať náhradu škody v občianskoprávnom konaní. Dnes už existuje zákonná možnosť priznať náhradu škody obetiam aj v trestnom konaní, len sa to súdy musia naučiť odvážnejšie využívať.  Na hlavnom pojednávaní sme už boli s ňou. Jeho advokát žiadal odročenie konania, lebo nebola na súde osobne prítomná súdna znalkyňa, ktorá dávala znalecký posudok. Sudca vytýčil ďalšie pojednávanie a medzitým páchateľ spáchal vo vyšetrovacej väzbe samovraždu. My sa málokedy dozvieme, ako žijú naši klienti, pokiaľ nás sami nevyhľadajú. A keď sa im podarí dostať zo zlej situácie, nemajú potrebu si pripomínať traumy.

Dokážu žiť normálnym životom?

Závisí to od konkrétneho človeka, od toho, aký je silný, aké sú okolnosti a ľudia okolo nich. Ale keby sme tomu neverili, nerobili by sme túto robotu.

Lenka Bollardtová


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.