Zdroj: koláž abn - YouTube/RTVS
Špecializovaný trestný súd v Pezinku sa bude tento týždeň zaoberať prípadom brutálnej vraždy 43-ročného murára v Martine, z ktorej sú obvinení dvaja mladí muži, pričom jeden z nich mal v čase skutku len 16 rokov! Ich sadizmus pripomenul svojou intenzitou umučenie dvoch bezdomovcov, ku ktorému došlo v lete 1997 v opustenom železničnom domčeku na Lamačskej ceste.
"Posledný augustový deň roku 1997 istý bezdomovec objavil v pivnici opusteného železničiarskeho domčeka v bratislavskom Lamači niečo, pripomínajúce už podľa zápachu mŕtvolu. Oznámil to príslušníkom Železničnej polície a tí na druhý deň zistili, že mŕtvoly sú dve. Obe telá boli v pokročilom štádiu rozkladu. Znalci z odboru súdneho lekárstva urobili svoju, v tomto prípade extrémne nepríjemnú prácu a vďaka nim bolo jasné, že neznámi nebožtíci skonali násilnou smrťou po dlhom, ťažko predstaviteľnom utrpení. Obaja boli poviazaní, napriek rozkladu dokázali lekári odhaliť mnohé z početných zranení, ktoré utrpeli v dlhšom časovom slede a zaživa," opísal prípad z roku 1997 publicista Peter Ondera, ktorý bol v tom čase hovorcom Ministerstva vnútra SR.
"Mŕtvola č. 1 mala ústa i celú hlavu omotanú lepiacou páskou. Najmarkantnejším zranením bolo odrezanie vonkajších pohlavných orgánov, čo už samo osebe je bez lekárskej pomoci zranenie smrteľné. Muž mal však v hrudníku aj dve smrteľné bodné rany, dvakrát zlomenú hrudnú kosť i rebrá, natrhnutú obličku, štítnu chrupavku i nalomené ľavé koleno a stehennú kosť pravdepodobne silným úderom. Znalci predpokladali, že bezprostrednou príčinou smrti boli práve bodné rany do hrudníka. Žalúdok i črevá mal nebohý úplne prázdne, čo znamenalo, že minimálne jeden alebo dva dni nejedol žiadnu tuhú potravu. Dnes už vieme, že to bolo dlhšie. Mŕtvola č. 2 bola takisto zúbožená. Telo páchatelia zviazali do mučivého „kozla“ (ruky dozadu, pokrčené nohy i ruky zozadu priviazané k hrdlu. Vystretie nôh alebo pohyb rúk znamená, že poviazaný sa sám uškrtí, dlhšie ponechanie tela pri takomto spôsobe poviazania spôsobuje trvalé poruchy hybnosti končatín pre odumieranie nervov alebo priamo smrť.) Jeho telo nieslo známky po pálení, genitálie mal takisto vyrezané, ďalšie stopy menších zranení na povrchu tela sa pre pokročilý rozpad mäkkých tkanív nedal zistiť. Ako príčinu smrti určili znalci uškrtenie. Obete mohli zomrieť v približne rovnakom čase asi pred dvoma týždňami," pokračuje ďalej dlhoročný novinár pôsobiaci v denníkoch Pravda či Práca so špecializáciou na oblasť kriminality.
Nález dvoch mŕtvol s neznámou totožnosťou bol šokom aj pre políciu. Všetko nasvedčovalo tomu, že nebohí boli pred smrťou kruto mučení a bití zrejme dlhý čas. Okolie vedelo, že opustený nevábny domček už dlhšie slúži ako príbytok bezdomovcov. Kto ich však pozná? Pomôcť pri pátraní po totožnosti mohli masovokomunikačné prostriedky a aj sa tak stalo - spoločne s poznatkami kriminálnej služby polícia už na štvrtý deň po náleze mŕtvol vedela, o koho vlastne išlo. Obeťami boli Miroslav Madunický z Bratislavy a Jaroslav Pastorek z Moravského Svätého Jána. Dobrou prácou „operatívcov“, vďaka ochote svedkov i nevyhnutnej štipke kriminalistického šťastia mohol vyšetrovateľ prípadu ani nie po mesiaci intenzívneho vyšetrovania konštatovať, že s veľkou pravdepodobnosťou pozná už aj totožnosť štyroch páchateľov, ktorí boli následne aj zadržaní. Išlo o partiu, ktorá sa od júla 1997 postupne poschádzala v železničnom domčeku na Lamačskej ceste. Objekt pri potulkách po Bratislave objavili dvaja bezdomovci - neskorší obvinený Peter Czinege a Miroslav Madunický z Bratislavy (obeť č.1), ktorý tam priviedol aj Jaroslava Pastoreka z Moravského svätého Jána (obeť č. 2). Po čase k nim pribudol Ján Szabó, Viliam Feigler a napokon prvá žena Božena Mlčová s prezývkou Božka. Sporadicky tu bývali aj ďalší, spomenutá šestica však v našom príbehu zohrala rozhodujúcu úlohu.
Po skončení drámy ostali iba štyria: Viliam Feigler (narodený 27. 9. 1959 v Bratislave), Božena Mlčová (narodená 14. 10. 1971 v Trnave), Ján Szabó (narodený 22.5. 1966 v Nitre) a Peter Czinege (narodený 6. 4. 1978 v Dunajskej Strede).
"Čo sa vlastne v tom domčeku hrôzy stalo? A prečo? Kým na prvú otázku dokázal vyšetrovateľ veľmi uspokojivo odpovedať, na druhú otázku odpoveď neexistuje. Pri všetkej tolerancii k rôznostiam ľudských duší sa nedá zdôvodniť, prečo to urobili. Isté len je, že pre šesticu už bol domček primalý a tak vznikali spory. Raz kvôli hlasno pustenému rádiu, raz pre finančné nezhody. Občas sa pohádali, občas v opitosti aj poklbčili. Dominantnou osobou sa stal prudký a v zámeroch dôsledný Vilo - Viliam Feigler. Vďaka desiatim záznamom v registri trestov a šestnástim odsedeným rokom každý vedel, že s ním nie sú žarty. Báli sa ho. Podobne štíhla, nevysoká Božka. Vyzerala ako chlapec, správala sa ako chlapec. Prakticky od narodenia poznala iba detské domovy a polepšovňu. Využila sa za záhradníčku, mala šesť ďalších súrodencov, ale kontakt s rodinou žiaden. V posledných desiatich rokoch dvakrát sedela. Agresívna, prudká, ochotná kedykoľvek sa pobiť aj s oveľa silnejším chlapom. Vždy nosila so sebou dýku. Rýchlo sa dala „dokopy“ s Feiglerom. Jaro a Miroslav boli vraj homosexuáli, utiahnutí „feťáci“. Podobne Szabo a Csinege. Toluén, alkohol. Živili sa ako všetci - vyberaním kontajnerov v „rajóne“, zberom farebných kovov a fliaš, občasnými krádežami. Na obedy chodili „k farárom“, základnú hygienu si prostredníctvom jedného známeho riešili dosť sporadicky sprchou na železničnej stanici. Spory v tejto zvláštnej komunite sa však stupňovali, Feigler s Mlčovou sa už netajili tým, že najlepšie by bolo tých dvoch „teplošov“ z príbytku vyhnať, tobôž keď sa Jaro začal Vilovi vyhrážať, že ho udá za krádeže, o ktorých vie. Jedného dňa došlo aj k bitke kvôli rozbitým okuliarom. Skončila tak, že Mlčová tasila dýku a Jara bez zaváhania bodla do lýtka. Zachovali sa veľmi milosrdne, odniesli ho na zastávku MHD a telefónom z búdky privolali sanitku. Jaro sa navečer vrátil po vlastných so zašitou a obviazanou nohou. Radšej to nemal urobiť. Vo Feiglerovi a Mlčovej už vrela zlosť. Dostali strach, že by ich mohli tí dvaja naozaj udať - nielen kvôli krádežiam, ale aj kvôli tomuto zraneniu. Tak vo Viliamovej chorej hlave zrelo rozhodnutie zbaviť sa nepohodlných svedkov a týmto spôsobom vyriešiť aj priestorový problém. Rozhodli sa však, že za ten svoj „zlý“ úmysel musia najprv pykať!" uviedol Peter Ondera v jednej zo svojich súdničiek zverejnenej pred 20 rokmi v dennej tlači.
Skôr, než necháme hovoriť ich samých, spomeňme ešte dva dôležité faktory - alkohol a toluén. Csinege pred vyšetrovateľom úprimne priznal: „Pijem alkohol vždy, keď mám možnosť. Denne vyfetujem pol litra toluénu...“ Ďalší na tom boli obdobne a v tie horúce letné dni sa im obzvlášť darilo: v jednej z chát našli veľkú bandasku s čistým, teda stopercentným liehom. Keďže neoslepli, usúdili, že je „pitelný“ a pomaličky ho nosili „domov“. Lieh riedili vodou (alebo aj nie) a sirupom, ktorý našli v kontajneri. Tak začali týždňové alkoholické orgie. Vilo vystupňoval agresivitu voči „teplým“ a v opitosti ich spolu s Boženou poviazali do „kozla“. Nechali ich tak celú noc. Čo sa dialo ďalej, ilustrujú výňatky z procesnej výpovede Petra Czinegeho: „Vilo viackrát, desať alebo pätnásťkrát kopol Mira do chrbta a do hlavy, ako ležal na bruchu v izbe. Nadával mu do buzerantov a pritom ho kopal. Jaro bol vo vedľajšej izbe a začal sa preberať. Ako to videl Vilo, tak mu nalial asi deci a pol neriedeného liehu do úst. Jaro to vypil. Všetko si to presne nepamätám, ale celé to mučenie trvalo päť alebo šesť dní. Počas tejto doby Vilo udrel Mira do hlavy železnou tyčou, prikladal mu rozžeravenú železnú kramlu na brucho a do rúk. Vilo obom viackrát dával žeravé uhlíky na brucho a nohami po nich stúpal. Jaro strašne reval od bolesti a mykal sa, takže uhlíky popadali na zem vedľa neho. Pilníkom na železo asi 40 centimetrov dlhým ho udrel do kolena, pri druhom údere sa pilník zlomil. Hodil mu do hlavy horúcu tehlu a rozbil mu o hlavu fľašu z fínskej vodky. Obom násilne dával piť ten neriedený lieh. Božena Mira mlátila doskou po hlave a príborovým nožom ho viackrát pichla do hrude. Ja som Mira štyri alebo päťkrát kopol do hlavy a do žalúdka. Ako Vilo skončil s kopaním, Jarovi natiahol na hlavu igelitovú tašku, túto mu stiahol okolo krku, aby nemohol dýchať.“
Nepriamy svedok Karol, bezdomovec: „Vilo na to povedal - musel som ich zrušiť, lebo neposlúchali. Hneď som pochopil, o koho ide. Uvidel som Mirovu hlavu, ktorá ešte nebola v hnilobnom rozklade a mohol som ho riadne spoznať. Z oka a úst mu liezli červíky. Vilo sa opýtal Bety, čo je s tým druhým, ako vyzerá. Z druhej miestnosti hovorila Vilovi, že je opuchnutý a má biele brucho. Hovorili, že ich mučili, bili ich, kopali, boli veľmi ponapíjaní, zabávali sa pri tom a hovorili, že alkoholik vydržal o deň dlhšie ako nealkoholik. Alkoholika tým myslel Jara a nealkoholika Mira. Beta s Feiglerom mi rozprávali, že ich mučili napr. takým spôsobom, že Beta zobrala od Petra toluén, ktorý fetoval a Mira poliala na bruchu a prirodzení. Pri tom im asistoval Jano Szabó. Taktiež mi povedali, že to Beta zapálila. Miro kričal od bolesti, tak Beta zobrala lepiacu pásku a zalepila mu ústa. Tiež mi pritom Vilo rozprával, že keď hodil tehlu o Jarovu hlavu, že tehla sa rozbila, ale Jarovej hlave sa nič nestalo.“ Výpovede priamych účastníkov neuveriteľného, možno až týždňového mučenia, pri krížovom porovnaní svedčili o tom, že väčšinu detailov si nemohli vymyslieť a jednotlivé sekvencie, pri ktorých by aj stredoveký kat bledol závisťou, presne zapadali do seba, i keď každý z nich sa usiloval zmenšiť svoj diel viny a zvaliť ju na iných.
Dozorujúca prokurátorka prípadu je známa svojou nekompromisnosťou k brutalite, ale i schopnosťou vcítiť sa do trápení ľudských duší a rôznych slabostí. Tu však nebolo čo chápať. Ani psychiatri, ktorí všetkých podrobili dôkladnému skúmaniu, nenašli nič, iba kruté prázdno a zlo. V ich posudkoch nie je nič, čím by sa dalo zdôvodniť konanie, naformulované obžalobou ako „vymykajúce sa z rámca spáchaných násilných trestných činov svojou neobyčajnou brutalitou, bezcitnosťou i dĺžkou doby vykonávaného násilia a jeho cieľom utýrať dvoch ľudí na smrť. Obvinení v situácii, keď neobmedzene vládli a rozhodovali o žití a prežití dvoch bezmocných osôb, neurobili nič preto, aby sa utrpenie poškodených skončilo.“
Bolo jasné, že v bratislavskom Justičnom paláci sa opäť bude rozhodovať o výnimočných trestoch. Tak aj bolo. Senát krajského súdu pod vedením predsedu Jaroslava Mikuša sa 16. júna 2000 plne stotožnil s obžalobou v tom, že k najvyššej hodnote, ktorou je život, pristúpili Feigler a Mlčová „s krajnou neúctou“ a „z banálnych pohnútok“. Padali ťažké slová: hlboký mravný úpadok, neľudskosť, necitlivosť a brutalita, zvrátená štruktúra osobností, bezohľadné sebectvo, zvrhlosť. Verdikt: pre Mlčovú a Feiglera po 25 rokov v III. nápravnovýchovnej skupine, Ján Szabó dostal pätnásť a Peter Csinege 13 rokov. Prokurátorka namietala, v odvolaní zvýraznila dominantné postavenie Viliama Feiglera v celom deji a žiadala udeliť mu trest doživotný.
„Uvedené okolnosti, postoj obvineného Feiglera ku skutku, ktorý spáchal (absencia akéhokoľvek prejavu ľútosti) oprávňujú vyvodiť záver, že nie je nádej na to, že by k náprave obvineného Feiglera postačoval trest, ktorý mu bol uložený Krajským súdom v Bratislave.“ Súd teda opätovne rozhodoval, na základe nového znaleckého posudku sa detailnejšie venoval predovšetkým duši Viliama Feiglera. Znalkyňa mala posúdiť či vôbec sú akékoľvek šance na prevýchovu človeka, ktorý má vo svojej štyridsiatke za sebou hriechov nepočítane. Klinická psychologička musela preštudovať všetkých jeho desať trestných spisov a konštatovala, že „prierez kriminálnej kariéry obžalovaného Feiglera zahŕňa v sebe prvky gradácie trestnej činnosti vo frekvencii, v spôsobe aj v efekte, čo je signifikantné pre konštatovanie progresívnej sociálnej dezintegrácie osobnosti. Zároveň je to ukazovateľom negatívnej sociálnej prognózy a signalizuje trvalé spoločenské riziko hroziace zo strany páchateľa.“ V skratke, „pre beštiálny a obludný spôsob“ konania, ale i za celý svoj doterajší život Viliam Feigler neupreukázal ani tú najmenšiu vôľu byť iným a čo len trošku lepším. Krajský súd ho preto odsúdil k doživotnému trestu odňatia slobody. Odkedy je Viliam Feigler dospelý, po prvý raz má skutočne trvalé bydlisko - celu v Ilave. Verme, že naozaj natrvalo...
Ak máte viac než 18 rokov, tak si prípad kvarteta beštií, ktoré umučili na smrť dve ľudské bytosti môžete pripomenúť aj prostredníctvom videa na YouTube, kde sa nachádzajú jednotlivé časti dokumentárneho seriálu Najväčšie kriminálne prípady Slovenska:
(ars)