Novodobý teror sa dá robiť aj hudbou

Určite to poznáte: Susedia nad vami v dome sú hluční a vy potrebujete pokoj. Vydržíte to hodinu, dve, keď už to nevydržíte ani chvíľu, vyrazíte hore, zazvoníte a s ťažko potláčaným rozochveným hlasom sa sťažujete a žiadate o dodržanie nočného pokoja.

Túto scénu však poznáme skôr zo západných filmov. U nás sme zvyknutí skôr na to „vydržanie“ a dúfanie, že hádam to čoskoro prejde, veď aj „tí hore“ sa raz unavia a budú chcieť spať... Rozhorčenie potlačíme, nepovieme nič, a na druhý deň sa s tými susedmi vo výťahu akoby nič buď milo pozdravíme, alebo budeme urazení.

Je príjemné piatkové popoludnie, máte po práci a zatúžite sa trochu prejsť. Zamierite do Starého Mesta bratislavského. To, že symbolická línia Hviezdoslavovho námestia – Hviezdoslav hľadiaci na budovu starej Opery – je veľmi často zabitá klziskom či trhom, je veľká ujma peknému úmyslu architekta, ktorý túto myšlienku skoncipoval. No to sa ešte dá prežiť.

Horšie je, ak pred Operou alebo na Hlavnom námestí, zočíte ľudoprázdne pódium či krytý stánok so zlovestnými debnami hudobnej techniky. Vtom začujete zavytie elektrickej gitary či temné zahučanie rytmov bicích a padne vám pohľad na mladého muža, ktorý za zvukárskou debnou šťuká a posúva gombíkmi a na lusknutie prsta premieňa celé Staré Mesto na hudobné peklo! Máte po príjemnej prechádzke, už nepripadá do úvahy posedenie so známymi pri káve, je po idylke.

V sobotu predpoludním vám zase za oknami činžiaku začne ďalšie hudobné peklo: Na priestranstve medzi činžiakmi si dobročinná organizácia na zabávanie mladistvých rozložila ďalšie debny s hudobnou technikou a pustila na plné obrátky burácajúcu hudbu.

Pred hlukom nezavriete okná, ich sklá sa chvejú, neodpočiniete si, nepozriete si v pohode televízor. Ujsť sa dá len pod veľmi, veľmi dlhú sprchu, alebo sa spakovať a odísť. A huriavk trvá, a trvá, a trvá, a skončí sa až o siedmej večer... Ak by ste sa aj chceli sťažovať na polícii, povedia, že akcia je povolená. Keď sa informujete na mestskom úrade, povedia vám, veď to nebolo v čase nočného pokoja.

Kto by bol proti tomu, aby sa susedia nad vami zabavili. Aby na námestí bol operný koncert alebo tanečná hudba. Prečo by sa deti či mladí nemali zabaviť medzi činžiakmi. Prečo to však musí všetko tak HUČAŤ? Prečo je dnes hudba ako teror?

Ivan R. V. Rumánek, Bratislava
LIST ČITATEĽA