Mafia v hlavnom meste (1989-1999) I.
<strong>PRVÍ NA RANE: Vladimír Daniš (1956-1995) a Jozef Daniš (1952-1995).</strong> Dňa 6. júla 1995 takmer na pravé poludnie, o 12:37 hod., v Bratislave na Štefanovičovej ulici pred križovatkou so Žilinskou ulicou došlo v blízkosti nástupného ostrovčeka električiek k výbuchu červeného Citroen-u BX 14.
Vnútri sedeli bratia Vladimír (39) a Jozef Danišovci (43), známi pod prezývkami Tuti a Papas. Ich telá zbierali policajti v okolí výbuchu po kúskoch. Tak sa aj tí, čo ešte o mafii na Slovensku netušili, dozvedeli, že Bratislava sa stala hlavným mestom tohto typu zločinu u nás. Šlo o vôbec prvý prípad „verejnej popravy“ mafiánskeho typu na Slovensku.
Bratislava bola pred rokom 1989 špecifická v tom, že tu existovali celkom spontánne vzniknuté gangy mladistvých, ktorí proti sebe nemilosrdne bojovali o svoje teritóriá ulíc a štvrtí. Celé desaťročia zvádzali spolu regulárne bitky na päste, kamene, praky ale aj reťaze, takže dochádzalo k zraneniam aj zmrzačeniam, hoci vlastne o nič nešlo. Najväčšieho kráľa takýchto bitkárov pod menom Kajto opisuje Boris Filan v knihe „Bratislavské krutosti“. Na túto tému v časopiseckom rozhovore dodáva: „Vyrástol som na bratislavskom predmestí, kde nás v bande bolo dvanásť a z toho desiati skončili za mrežami. Boli to moji spolužiaci, kamaráti a jedného dňa začali kradnúť, páchať zločiny...“
Podobný príbeh pozná aj novinár Štefan Hríb. Podľa SME vyrastali spolu s jedným z prvých mafiánskych bossov Petrom Steinhübelom na jednom z petržalských sídlisk, hrali futbal a kradli ako deti marhule. „On sa potom zo skupiny nášho dvora vyčlenil, začal vykrádať autá, dokonca sme ho raz zazreli v takej tej zvláštnej relácii Federálna kriminálna ústredňa pátra,“ spomínal Hríb. „Ukazovali sme si vtedy prstom - ajhľa, veď to je Peter!“ Po tomto Steinhübelovom zviditeľnení v socialistickej televízii sa paradoxne Hríb pri náhodnom stretnutí vypytoval Steinhübela na to, čo je vlastne zmyslom života.
„Fakt sme riešili také otázky, čo je dosť šokujúce pri jeho spôsobe života. Pýtal som sa ho, či to je všetko, mať mladé baby a dobré autá, a on mi už vtedy hovoril, že nevie, že asi ani nie,“ hovorí dnes Hríb.
Rok
Výpalníctvo ako živnosť
Danišovci patrili k najbrutálnejšej ponovembrovej mafii, svojimi spôsobmi si znepriatelili mnohých a to sa im stalo osudným. Ich aktivity siahajú ešte do čias komunizmu. Ako Cigáni (ako napr. aj piati bratia Suchánkovci, Stojkovci apod.) mali obšancovanú väčšinu organizovanej kriminality v meste. Boli to veksláci (valuty a bony spočiatku predávali hlavne staré babky, lebo boli nenápadnejšie, oni len dohliadali) a „ruličkári“ (peniazmi zloženými do ruličky zmiatli kupca valút tak, že dostal len bezcenné papieriky).
Točili veľké peniaze a mali tak kapitál pre nový režim. Využili veľký hlad hlavne po elektronických výrobkoch z Rakúska, keď bol oficiálny predaj valút limitovaný. Vtedy mali raj, ale už okolo roku 1993 im priamy import týchto výrobkov na Slovensko kšefty zhatil. Tak sa preorientovali na výpalníctvo. Vladimír, prezývaný Tuti, mal byť prvý kto zaviedol výpalné v hlavnom meste.
O tom ako výpalníkom nahrávali dokonca vtedajší predstavitelia štátu svedčí táto výpoveď podnikateľa, samozrejme pod podmienkou prísnej anonymity, pre denník SME: „Bránil som sa proti takémuto spôsobu ochrany priamo na ministerstve vnútra. Rada od jedného z najvyššie postavených úradníkov ministerstva však znela: Radím vám dobre, keď chcete mať pokoj, musíte sa s mafiou dohodnúť.“
Situáciu z toho obdobia charakterizovala v rozhovore pre Plus 7 dní prokurátorka Eva Mišíková: „Len mizivé percento poškodených oznamovalo podobné trestné činy. Istý podnikateľ ohlásil nastrčeného bieleho koňa, ktorý vyhotovoval faktúry. Ten sa pri výsluchu priznal a udal aj svojho šéfa. Policajti koníka predviedli i na ďalší výsluch. Po ňom ho rovno odovzdali šéfovým ľuďom, ktorí koníka vyvliekli na bratislavskú Kolibu. Následne prišlo k zmene výpovede.“
Svoju „daň“ si Danišovci vyberali aj tým najprimitívnejším spôsobom, čím zároveň predvádzali svoju moc a nepostihnuteľnosť. V reštauráciách zásadne neplatili. A ak sa niekomu z nich zapáčila náušnica návštevníčky reštaurácie, jednoducho jej ju z ucha vytrhol. Brutalita bola špecialitou najmä Tutiho, hoci nebol žiadny svalnáč a navyše feťák - kokainista. Ale mal kopu peňazí a žiadne zábrany. Dokázal znásilniť vybrané dievča buď priamo na diskotéke, alebo ju odtiaľ stiahli, či chcela alebo nie. Tých znásilnených nebolo málo, ale netrúfali si ani len ozvať, nie to ešte na neho podať trestné oznámenie. Aj takto tento primitív ukazoval svoju moc. S ostro nabitou pištoľou v ruke nútil vybranú obeť, aby na ňom predviedla na verejnosti orálny sex hoci aj pred jej priateľom. Obom pritom išlo o život. Bol schopný prísť na zastávke električky k dievčaťu a povedať „Predaj rifle, čo máš na sebe, ale hneď“. Ľudia sa ich báli.
V ten horúci júlový večer, keď sa do hlavných správ dostala informácia o tom ako pekelný stroj poslal do pekla oboch nevydarených bratov, si veľa ľudí v Bratislave vydýchlo. Nie však nadlho...
Gustáv Murín, z knihy Mafia v Bratislave (2008)
(Pokračovanie nabudúce)
FOTO - TASR