Kradnú sa aj náušnice rovno z uší

V tej chvíli nik nechápal, čo sa deje v poloprázdnom autobuse č. 78 smerujúcom na Dolné Hony. Asi 60-ročná pani (sediaca pri uličke na dvojsedadle tesne pri stredných dverách prvého dielu autobusu, otočená k nim chrbtom) zrazu vyskočila, podišla ku dverám už zo zastávky Zimný štadión odchádzajúceho autobusu a zvolala: „To má byť čo?!“

Bol deň pred sviatkom sv. Valentína, 13. 2. 2002 asi 16.30 h. Spočiatku som si myslela, že zbadala niekoho známeho na zastávke a zabudla vystúpiť. No o chvíľu s neskrývaným údivom nad čímsi takým, doslova strácajúc slová, vypovedala, čo sa stalo, držiac sa za ľavé ucho.

Tesne, než sa zatvorili dvere autobusu, zacítila zrazu akési štipnutie na uchu. Chytila sa zaň a vzápätí si uvedomila, že nemá zlatú náušnicu, ktorú tam nosieva celé roky. Na prstoch zbadala krv. Kým vyskočila, pochopiac, že ktosi - koho nik z nás, ani ona sama, vôbec nezbadal - jej v zlomku sekundy roztrhol ucho, ukradol náušnicu a vystúpil z autobusu, bolo neskoro. Strnulo sme sedeli, tiež nechápali a nevedeli pomôcť.

Ako sa brániť proti takýmto „vybíjaným“ zlodejom?! Kým sa nenájde iné východisko, ako pacifikovať podobné prípady, ostáva azda len jediné - dámy, pokiaľ nechodíte s bodygardom, noste len bižutériu, ale v nijakom prípade nie dobrú imitáciu drahých kovov, lebo môžete prísť, ak nie k inému, tak k natrhnutiu ucha. A že na čo je komu jedna zlatá náušnica, ktorú môže predať len ako zlomkové zlato? Nuž, pár korún k iným podobne získaným dobre poslúži na drogy, alkohol, automaty... Žiaľ.

Margaréta Binderová, Bratislava
LIST ČITATEĽA