FOTO: Petržalčan Pavol Mikula vrátil socialistický chlebíček medzi gastro elitu

Zdroj: Marián Dekan

„Keď si viete objednať pizzu, prečo nie chlebíček? Je to náš originál, nemenný 100 rokov, prežil všetky trendy. Netreba vždy zahodiť to naše tradičné do koša,“ povedal si pred dvadsiatimi rokmi Petržalčan Pavol Mikula a v práčovni petržalského paneláku začal vracať klasickému československému chlebíčku jeho stratený status.

Dnes si môže povedať, že to dokázal. Nedávno založil „chlebíčkový“ e-shop a záujem je taký veľký, že firma nestíha. Sedíme v jednej z jeho prevádzok, obdivujem chlebíčky, ktoré stojac vedľa seba vyzerajú ako dokonalé klony a spomíname, ako vyzerali tie klasické, socialistické. Veka, neodmysliteľný vlašský alebo parížsky šalát, uhorka do vejárika, šunka, saláma a to všetko „zasypané“ strúhaným syrom. „Vtedy stál chlebíček 3,50,“ hovorím. „Aj teraz stojí,“ reaguje so smiechom Pavol Mikula. V skutočnosti má chlebíčky aj za 1,20 eura, aj lososový za tri. Chlebíček, ktorý nás sprevádzal celé detstvo, totiž tiež napreduje. „Veku sme nahradili kváskovým chlebom, ktorý si sami pečieme, pretože sme chceli, aby boli všetky chlebíčky rovnaké a nedávame ani strúhaný syr, ktorý rovnako ako veka rýchlo schol,“ hovorí a dodáva, že aj chlebíček podlieha trendom. V ponuke dnes nájdete aj lososový, avokádový, s humusom, bezlepkový, bezlaktózový či vegánsky, základ sa však nezmenil.

„Jedol som už aj cviklový, ten dobre vyzerá na Instagrame, ale na chlebíček patrí klasika.“ A nemyslí si to sám. Klasický šunkový chlebíček s parížskym šalátom je bezkonkurenčne najpredávanejší. Pavol Mikula hovorí o chlebíčku s nadšením a vášňou. Ako o fenoméne československej kuchyne, aj ako o umeleckom diele, ktoré musí nielen chutiť, ale aj dobre vyzerať. Dizajn svojich chlebíčkov navrhol sám a dodnes, keď mu vypadnú ľudia, ich pomáha vyrábať alebo rozvážať. „Aj keď tým machrom vo výrobni už nestíham,“ priznáva so smiechom a vracia sa na začiatok svojho príbehu.

Synonymum výnimočnej chvíle
Vyrastal v Petržalke a svoje prvé chlebíčky vyrábal už na základnej škole, keď končil ôsmu triedu. Rodičia totiž prevádzkovali lahôdky a on v nich spolu so štyrmi súrodencami celé prázdniny brigádoval. „Rodičia chceli pôvodne predávať knihy, ale mesto rozhodlo, že prevádzka musí zostať lahôdkami. Bol to pre nich šok, ale dali to a mňa to tam neskutočne bavilo,“ spomína, ako robil, čo miloval. „Pamätám sa, ako som si ako malý kupoval na Záporožskej za päť korún ruské vajce. Išiel som sa za ním zabiť. Podobne v mliečnom bare na Hviezdoslavovom námestí. Tam som chodieval hneď zo speváckeho zboru. Parížsky šalát a tresku na voskovom papieri mám v hlave dodnes.“

Zdroj: Marián Dekan

​A potom prišlo obdobie, kedy sme tieto naše gastro fenomény zatlačili do úzadia. Mliečny bar s našimi originálnymi produktmi vymenili za cudzí fastfood a nechali sa očariť inou kuchyňou. „Aj ja som ako vysokoškolský študent začínal v petržalskej práčovni s bagetami, ako inšpiráciou z Ameriky,“ hovorí Pavol Mikula. „Ale potom som ako bonus pridal klasické chlebíčky a pochopil, že ľudia nezabudli. Chlebíčky si doma robili stále, pretože sú synonymom oslavy, výnimočnej chvíle. A keď som ich ponúkol, chytili sa viac ako bagety.“

Podnikať začal v roku 2001 na Fedinovej. Nebytové priestory v paneláku vykachličkoval, vydláždil, kúpil staré chladničky a drevené stoly a s pomocou pani Majky rozbehol biznis. „Vstával som o štvrtej ráno, o pol piatej už bol vo výrobe, o pol 7 naložil rožky, bagety a obložené chlebíčky do kufra Škody 105, takže boli občas cítiť po benzíne, a vyrazil,“ spomína. Jeho odberateľmi boli malé potraviny pod panelákmi. V tej dobe ich bolo v Petržalke dosť a slúžili aj rodičom, ktorí v nich vyriešili deťom desiatu do školy.

​„O deviatej som už sedel v škole.“ Po prednáškach nešiel s kamarátmi von, ale do obchodu nakúpiť tovar a podvečer si obliekol oblek a v meste obchádzal kaviarne a ponúkal svoje produkty. Mobily a internet boli totiž v tej dobe v plienkach. „Dal som si natlačiť propagačné materiály, ktoré vyzerali akoby som zastupoval veľkú firmu,“ smeje sa Pavol a konštatuje, že v jeden deň bol výrobca, šofér, študent , nákupca aj manažér. Takto fungoval tri roky.

Zdroj: Marián Dekan

​Niekedy netreba len zdravo, ale aj chutne
Vďaka webovej stránke, ktorú mal ako jeden z prvých, jeho chlebíčky objavili aj banky a ďalšie inštitúcie. Žiadala ich generácia, ktorá na nich vyrástla, ale aj biznis svet sa zmenil. „Sekretárky sa stali asistentkami a ich úlohou už nebolo vyrábať pred rokovaním občerstvenie. Maximálne zavolali a objednali ho. Aj preto som vymyslel koncept Chlebíček na zavolanie,“ pokračuje a priznáva, že to bola výzva. Chlebíček totiž nie je produkt, na ktorého rozvoz máte celý deň a ak to nestihnete, uskladníte ho do druhého dňa. Každý jeden sa vyrába pre konkrétneho klienta. Dopravovať ich ráno medzi siedmou a deviatou hodinou, čerstvé, teda maximálne hodinu od výroby, v bratislavskej doprave, nie je jednoduché. Denne ich bolo takmer 2000 kusov. Potom prišla pandémia. A tá zmenila aj odberateľov. Najviac objednávok bolo odrazu pre uzavreté kolektívy v nemocniciach.

Zdroj: Marián Dekan

​Pavol Mikula dnes prevádzkuje aj tri nemocničné bufety. „Vždy ma mrzelo, keď som videl, že ľudia v nemocniciach dostávajú v bufete kávu do plastu a k tomu oschnutý chlebíček. A to navyše v nevľúdnom prostredí. Pritom práve títo ľudia majú dostať viac,“ hovorí. A tak bufety zrekonštruoval a na kvalitu svojich chlebíčkov je tam zvlášť prísny. Dôvod? „Ráno sem idú pacienti nalačno na vyšetrenie a potom si chcú spraviť radosť. Nikto si tam nevyberie chlebíček s avokádom alebo humusovou nátierkou. Dajú si tresku s feferónovým šalátom a dva chlebíčky s vlašským šalátom a povedia si: Teraz zhreším. Ale ja hovorím: Chlebíček nie je hriech. Veď ho nejete denno-denne. A niekedy netreba len zdravo, ale aj chutne.“

Dostupný na zavolanie
Pavol Mikula mal predstavu, že jeho chlebíček by mal byť dostupný na zavolanie nielen pre inštitúcie na rokovania, ale aj pre bežných ľudí. Preto spustil e-shop. A ten sa ujal, pretože ľudia pochopili, že pestrosť, ktorú ponúkajú, by oni za tú cenu zrealizovať nedokázali. „Navyše najcennejšie, čo dnes môžete niekomu dať, je čas,“ argumentuje a hovorí, ako sa mení doba. „Kedysi bolo: Jééj, dnes máme návštevu. Dnes: Preboha, dnes máme návštevu! Nastáva panika, stres. Buď vás to bude stáť robotu a čas alebo idete ´na blind´ do obchodného reťazca a dúfate, že niečo budú mať za pultom. A pritom by vás zachránila krabica chlebíčkov.“ Tá nechýba ani na rodinných oslavách u Mikulovcov. „Klasika je klasika, u nás sa navyše každá oslava napokon zvrtne na debatu o chlebíčkoch a firme,“ dodáva so smiechom Pavol Mikula.

(in)