• Naša téma
  • 18.02.2018 09:15

ROZHOVOR: Svetoznámy mím Milan Sládek "má rád južanský charakter Bratislavy"

0 0
Mím Milan Sládek
Zdroj: archív umelca

Mnohé nemecké mestá by sa mohli podľa neho inšpirovať Bratislavou. „Bratislava je útulná, ľudská, mám ju rád,“ hovorí mím Milan Sládek. Pri príležitosti jeho 80-tych narodenín sa 24. februára na pôde RTVS uskutoční Galaprogram pod názvom UMENIE OKAMIHU.

Od strednej školy do roku 1968 ste s krátkou prestávkou žili a tvoriliv v Bratislave. Mali ste 30. Ako ste vtedy videli mesto, aký ste k nemu mali vzťah a čím vám bola Bratislava blízka?

Do Bratislavy som prišiel v roku 1953. Vtedy som nastúpil do Školy umeleckého priemyslu. Keď prídete do nášho hlavného mesta z Považskej Bystrice, tak sa vám zdá, že ste prišli do New Yorku. V Považskej Bystrici sme takú výškovú budovu ako je „Manderlák“, samozrejme, nemali. Školou som bol nadšený, veď som sa mohol zaoberať tým, čo ma veľmi tešilo - výtvarným umením. Možnosť chodiť do SND, vidieť fantastických hercov, navštevovať operu, zájsť si do Slovenskej národnej galérie, to bolo všetko, čo si moja dušička žiadala. Často som kreslil bratislavské ulice, najmä starú časť. Synagógu, uličky Vydrice, Kapitulskej ulice, Sad Janka Kráľa. To boli miesta, na ktoré som si v emigrácii často spomínal. Na starej Bratislave som miloval jej charakter, keď jej obyvateľstvo a architektúra tvorili vzácnu jednotu. Cítil som sa tu dobre.

Nasledoval váš odchod do zahraničia. Do Bratislavy ste sa vrátili v roku 1992 a prežili ste tu a pracovali desať rokov. Prekvapilo vás, ako sa Bratislava za ten čas zmenila alebo ste mali o nej informácie aj v zahraničí? Veď napríklad Most SNP otvorili až v roku 1972 po vašom odchode... Aký dojem ste mali z mesta vtedy?

Do Bratislavy som sa vrátil okamžite, ako som sa dozvedel, že mi nehrozí zatknutie, bol som odsúdený na rok a pol za nelegálne opustenie Československa, krátko potom rehabilitovaný. Priznám sa, že som bol stavom, v akom sa Bratislava nachádzala, doslova šokovaný. Z okien domov na Michalskej ulici trčali laty, domy boli ošarpané, ohromil ma nový most, ktorému za obeť padla veľká časť starej Bratislavy a šokovaný som bol parkovacou budovou, ktorá bola postavená na mieste Slovenskej národnej galérie. Až neskôr som sa dozvedel, že je to nová prístavba k tejto inštitúcii. Prvá prechádzka po bratislavských uliciach bola... ako v zlom sne. Bol som zhrozený z nekultúrnosti ľudí, ktorí tento štát viedli a toto mesto riadili. Nevedel som si predstaviť myslenie riadiacich činiteľov, ktorí dokonca uvažovali o odstránení Dómu Sv. Martina alebo aspoň jeho posunutí o meter (he-he), aby nezavadzal novému mostu... Chvalabohu, že aspoň Dóm sv. Martina zostal ako svedok veľkej a bohatej minulosti tohto mesta.

Vnímali ste počas svojho desaťročného pôsobenia v Divadle Aréna, ako sa mesto mení? Čo vám z tohto obdobia najviac utkvelo v pamäti?

Áno, vnímal a veľmi intenzívne. Úprimne som sa tešil z každej novej renovovanej budovy. Keď som sa, vďaka pozvaniu predsedu SNR, pána Františka Mikloška, rozhodol vrátiť do Bratislavy a mohol som začať budovať Medzinárodný inštitút pre pohybové divadlo, premýšľalo sa o tom, kde by mohla mať táto organizácia svoje sídlo. Už počas navštevovania Školy umeleckého priemyslu, keď som chodieval kresliť stromy do Sadu Janka Kráľa, upútala ma budova Arény. Navrhol som, že by som sa rád pokúsil o jej zrenovovanie. Bola to jedna z najstarších divadelných budov. Navyše, keď som sa dozvedel, že aj slávny nemecký režisér Max Reinhardt na tomto mieste začínal svoju svetovú kariéru, rozhodol som sa túto budovu získať. Aj za pomoci priateľa Ľuba Feldeka, sa mi podarilo niečo, čomu nikto neveril, budova sa zrekonštruovala. Nielenže naša vtedajšia vláda prispela k rekonštrukcii, ale predávaním tzv. Tehličiek, ktoré si zakupovali Bratislavčania, takisto podporovali prestavbu. Aj jeden môj fanúšik z Kolína nad Rýnom, ako som sa neskôr dozvedel, venoval Aréne všetky okná... čo vtedy bola riadna suma, asi 30 000 nemeckých mariek. Jednoducho, cítil som v sebe povinnosť prispieť ku skrášleniu nášho mesta. Pri vstupe do hlavného vchodu Arény som umiestnil na ľavej stene reliéf Maxa Reinhardta, ktorý som sám vymodeloval a na svoj účet nechal odliať do bronzu. Odhalili sme ho za účasti vedenia Divadelného ústavu vo Viedni. Pani riaditeľka sa vyjadrila, že je to jeden z najlepších reliéfov tohto divadelného mága. Povedal som si, že pravú stranu si nechám pre seba, lenže k modelovaniu svojho reliéfu som sa ešte nedostal (smiech).

Keď dnes prichádzate do hlavného mesta, ako ho vnímate?

Tým, že od roku 2002, keď som sa opäť vrátil do Nemecka, navštevujem Bratislavu sporadicky, mám z nej výborný dojem. Mám pocit, že sa s mnohými pamiatkovými budovami zaobchádza veľmi profesionálne, Staré Mesto pôsobí veľmi reprezentatívne a malebne. Keďže som hral už v oboch nových divadlách SND (nová činohra, vynovená operná historická budova) musím povedať, že sú to jedny z najlepších divadelných budov, v akých som vo svojom živote hral. A nebolo toho málo, veď som vystupoval vo viac ako päťdesiatich krajinách tohto sveta a hral som vo veľkých divadlách rozličných charakterov. Keď som tu účinkoval, mal som pocit, že páni architekti pri oboch budovách vystihli presný pomer hľadiska a javiska – vyváženosť oboch priestorov. Aj okolie okolo divadla - Eurovea, je fascinujúce doplnenie historickej časti nášho hlavného mesta. Rád sa sem vraciam.

Ak Bratislavu porovnáte s nemeckými mestami, čím by sa od nich mohla inšpirovať?

Niekedy si myslím, že by sa mnohé nemecké mestá mohli viac inšpirovať Bratislavou. Je útulná, ľudská, je mestom, v ktorom sa príjemne a dobre žije, mám rád jej tak trochu južanský charakter. To isté počujem aj od mojich priateľov, ktorí k nám prichádzajú ako turisti.

(ĽŠ)


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.