Čas, keď slovanista bojuje o lásku ženy

Miloš Mistrík, kritik, recenzent a autor mnohých publikácií o dejinách divadla a jeho teórii siahol tentoraz do celkom iného súdka. Napísal hru „pre divadlo“. Premiérovo ju uviedlo Divadlo a.ha na Školskej ulici 14.

Hra Dankine zázraky je hrou pre jedného herca a v réžii Matúša Oľhu účinkuje Peter Trník. Dodnes mávam ťažké sny z predstavy, že by som mala vystupovať pred plným hľadiskom, uprednostňujem komorné prostredie a večer pre dvoch. Komorné prostredie Divadlo a.ha hercovi zaručuje, horšie je to však s večerom pre dvoch. Toto sústo si hlavný aktér musí vyjesť do posledného hltu sám a ešte aj vylízať tanier.

Peter Trník pozvanie k stolu prijal a zhostil sa ho s noblesou. Pri stolovaní neroztrúsil omrvinky zbytočných slov, ktoré nemajú v kontexte vypovedaných skutočností čo hľadať. Nezostal po ňom zamastený obrus, pod stolom sa nevyzúval z tlačiacich topánok, jediný jeho prehrešok proti noblese je, že neustále okopával lýtka dámy, čo sedela oproti nemu. Bol totiž náruživý slovanista a ako taký sa zamiloval do krehkej, vznosnej a vzdelanej ženy, s ktorou si nikdy nemohol porozumieť.

Niežeby náruživí slovanisti nemohli chápať inteligentné ženy, to v žiadnom prípade, náš hrdina bol však príliš jednoduchého založenia. Bližší mu bol priamy kontakt so ženou, kde výzva hneď prináša súhlas. Nerozumel rozpakom, ktoré pociťujú ženy, keď muži príliš naliehajú. Nerozumel mestu Paríž a návštevám katedrál namiesto zľahnutia v hotelovej izbe. Túto nerovnosť podáva Miloš Mistrík v Dankiných príbehoch s jemnosťou a nenásilne, ale dôrazne.

Konfrontácia dvoch svetov sa tak v divadle jedného herca stáva aj konfrontáciou dvoch ľudí, ktorí sa túžia stretnúť, nikto nechce žiť bez lásky, ale niekedy to jednoducho nie je možné. A tak nechávame nežného slovanistu opusteného a nepochopeného na scéne, večne modlikajúceho o dotyk, vzadu za ním však blikajú svetlá Paríža, ktoré jasne signalizujú, že Slovan tento zápas jednoznačne prehral.