Bratislavské potulky Karola Kállaya

Fotograf Karol Kállay oslávi 26. apríla osemdesiat rokov. Na jeho tvorivej potencii to nič nemení, je to však dôvod na to, aby sa obzrel späť. Urobil tak v knihe Potulky životom.

Karol Kállay je náruživý čitateľ a obdivovateľ Márquezovej brilantnej rozprávačskej schopnosti a tak si napísaním knihy okamžite neosvojil titul spisovateľ. Naopak. Sám hovorí, že mal záujem v prvom rade čo najpresnejšie chronologicky vyrozprávať svoje doterajšie životné skúsenosti, pracovné i súkromné. Karol Kállay je v prvom rade fotograf. Ak očakávate knihu plnú fotografických dokumentov, zostanete sklamaní. Potulky životom je čosi ako životopisná literatúra a texty sú ilustrované fotografiami z domáceho archívu, ktoré čitateľovi povedia o živote autora omnoho viac ako fotografove diela. Bratislava sa stala Kállayovým druhým domovom v čase jeho štúdií, neskôr sa sem presťahoval aj s rodinou.

Zaujímalo nás ako fotograf, ktorý sa živí vizuálnym vnímaním okolitého sveta, vidí naše mesto: „Keď žijete v jednom meste päťdesiat rokov, stanete sa voči nemu v určitom zmysle „slepým“. Ako keď majster robí v jednej fabrike pol storočie, stále chodí cez tú istú halu, a nevšimne si, ak mu pod nohy dajú vedro s vodou. Je omnoho lepšie pozorovať mesto, ktoré nepoznáte. Aj keď - Bratislavu považujem za mesto s dobrou klímou a príjemným okolím. Keby som mal hovoriť o niektorých častiach Bratislavy, určite by som spomenul Staré Mesto. Moderné časti sú všade rovnaké. O veľkých mestách som robil knižky, takže som sa stal v dobrom slova zmysle voči krásam veľkomiest „otrlý“. Dôležitý je prvý obdivný pohľad a na ten si už voči Bratislave neviem spomenúť. Chodil som sem na vysokú školu a moje prvé stretnutie s mestom bolo kruté, pretože bolo tesne po vojne. Na štúdiá som si musel zarábať a prostredie tiež nepôsobilo v tých časoch vľúdne. Na Bratislavu sa dnes pozerám aj z hľadiska jej histórie. Prešlo ňou mnoho zaujímavých ľudí, aj to je dôvod na to, aby si slovenská metropola zdvihla sebavedomie. Žije tu už málo pôvodného obyvateľstva, mnoho ľudí sa sem prisťahovalo a niektorí nepoznajú pojem, na ktorí sú Pražania či Viedeňčania takí hrdí. Nevedia so vztýčenou hlavou povedať: „Som Bratislavčan.“ Dnešná Bratislava sa k svojmu dobru snaží oživiť tradície. Nedá sa zabudnúť ani na množstvo vrážd, ktoré sa urobili na tomto meste. Jedna z najhorších je devastácia Podhradia, miesta, ktoré dávalo mestu atmosféru. Staré Mesto sa už skrášľuje, verím, že v tom bude pokračovať.“