V Galérii mesta Bratislavy vystavuje R. Podoba

Rastislava Podobu by sa nám asi nepodarilo zaradiť do nejakej schémy či smerovania slovenskej maľby a ani sa o to nepokúšame. Je to autor, pre ktorého je maliarstvo vecou poznania a objavovania.

Od samého začiatku svojej tvorby skúma, do akej miery je vizuálny dojem skutočnosti vyjadrením jej podstaty, a do akej miery môže naše poznanie presiahnuť tú podobu skutočnosti, ktorú priamo nevidíme, skôr ju len podvedome cítime a snažíme sa k nej nejakým spôsobom dopracovať. Týmto prístupom vytvára aj predpoklady (ako sa zatiaľ ukazuje, oprávnené) na stabilné zotrvanie na výtvarnej scéne.

Rastislav Podoba analyzuje a, samozrejme, pozoruje. Trpezlivo a aj s dávkou pokory. Viaceré jeho obrazy vychádzajú priamo z tejto témy: Pozorovatelia alebo Pozorovateľne bez prítomnosti pozorovateľov. Jeho pozorovatelia, z ktorých sa, paradoxne, stávajú pozorovaní, sú maximálne sústredení, hľadajú v obraze nedefinované veci. Môže ísť rovnako o skúmanie danej veci, ako aj o pozorovanie a skúmanie niečoho univerzálneho.

Ako konštatuje samotný autor, „najzávažnejšie sú pre mňa centrálne kompozície, kde sa to odohráva v centre vecí, perspektíva smeruje k jednému bodu, centrum ma zaujíma. To, že obraz má jeden bod, ktorý celú kompozíciu pokoruje, na mňa vplýva upokojujúco". V knihe Jitro kouzelníků po centrálnom bode túžia aj Jacqeues Bergier a Louis Pauwels: „Vo vesmíre existuje istý bod, privilegované miesto, z ktorého sa celý vesmír odhaľuje. Pozorujeme stvorenie určitými nástrojmi, ďalekohľadmi, mikroskopmi atď. Tu by však pozorovateľovi stačilo, aby sa len ocitol na tomto privilegovanom mieste, a bleskovo by sa mu zjavil súhrn skutočností, priestor a čas by sa odhalili v celistvosti..."

Rastislav Podoba vo svojich obrazoch nemá rád príbehy a ani ich nezaznamenáva. Príťažlivý je pre neho skôr samotný proces: proces zmeny výrazu či zmeny prírody, prechod z jedného stavu do druhého. Proces premeny je dôležitý aj pri samotnej maľbe (i keď rád chodí do prírody, tvorí prevažne v ateliéri), keď má plátno položené na zemi, čo ovplyvňuje aj charakteristickú povahu jeho maľby.

Azda najvýraznejšie to môžeme sledovať v cykle trinástich obrazov nazvanom Záznam (2005), kde zobrazuje tornádo v jeho jednotlivých fázach. Fascinuje ho ustavičná premena jeho tvaru a jeho hmotnosť - nehmotnosť.

Daný stav jeho bádania ho však neuspokojuje, čo sám s obavami naznačil v rozhovore uverejnenom v knihe Slovenské ateliéry: „Často okolo seba vidím, že ľudia dokážu byť spokojní, a nie je ťažké spokojnosti podľahnúť."

(dš, ij)