O výstavbu štadióna sa zaslúžili jeho funkcionári

Chcel by som reagovať na niektoré články uverejnené v seriáli o futbalovom ŠK Slovan. Ide o doplňujúce a pozmeňujúce skutočnosti na udalosti, o ktorých sa píše v publikácii Belasá deväťdesiatka.

Na rozhraní rokov 1938/39 prežíval I. ČSŠK Bratislava najťažšie chvíle od svojho založenia. Mníchovský diktát a Viedenská arbitráž, ktoré mali za následok najskôr okýptenie a napokon rozbitie republiky, hlboko zasiahli do jeho ďalšieho života, ba dokonca ohrozili aj jeho existenciu. Klub najskôr stratil svoje tradičné a s veľkými obeťami vybudované ihrisko na pravom brehu Dunaja v Petržalke a potom nasledovali ďalšie údery, takže v krátkom čase sa ocitol nielen bez ihriska, ale aj bez riadneho vedenia, najnevyhnutnejšieho výstroja a, pravdaže, aj bez finančných prostriedkov.

Aj preto ma trochu prekvapilo, s akou samozrejmosťou a ľahkosťou autori napísali, že bol vybudovaný veľkolepý štadión (čo v skutočnosti bola pravda a štadión bol dlhé roky pýchou mesta), hoci ŠK Bratislava bol v tom čase v katastrofálnej a takmer beznádejnej situácii. Ako sa teda mohol taký nádherný štadión na tú dobu a v danej situácii vybudovať?

Čoskoro po vzniku Slovenskej republiky (14. marca 1939) sa 25. apríla 1939 konalo I. valné zhromaždenie ŠK Bratislava, na ktorom bolo zvolených za protektorov klubu 14 členov. Na čele bol Dr. Jozef Tiso, vtedy ešte predseda novozvolenej slovenskej vlády, ďalej tam bolo sedem ministrov z novej vlády a šesť známych osobností z verejného života. Za predsedu klubu bol zvolený akademický sochár Vojtech Ihrisky, za troch podpredsedov Julius Nemešany, Ján Ďurčanský a Jozef Černák.

Menovaní a neskôr aj veľa ďalších funkcionárov začali veľkolepý projekt výstavby štadióna a zabezpečili klub po technickej a finančnej stránke tak, že už o osem mesiacov sa začali zemné práce na stavbe.

Mesto Bratislava darovalo pre celý areál štadióna pozemky, vrátane finančnej pomoci. Projektantom bol Kamil Gross, ktorý koncom októbra 1939 vyhotovil generálny náčrt štadióna a už 10. decembra 1939 sa začali zemné práce. Spočiatku tam denne pracovalo 600 až 700 robotníkov a 27. októbra 1940 sa odohral aj prvý zápas s Herthou Berlín. Dostavba pokračovala až do kompletného dokončenia a 26. septembra 1942 bol štadión na Tehelnom poli definitívne odovzdaný.

Rád by som spresnil aj okolnosti okolo trénera Leopolda Šťastného. Keď sa stal trénerom OAP Bratislava, minister národnej obrany Čatloš mu prepožičal hodnosť poručíka. Vznikol pritom problém, lebo nemeckí vojaci nižšej hodnosti ho museli zdraviť, pričom Šťastný mal židovský pôvod. Výnimka chránenca, ktorú mal od prezidenta Jozefa Tisa, po vypuknutí povstania v auguste 1944 stratila platnosť, a preto sa do apríla 1945 skrýval v Bratislave.

Nie je celkom ani pravda o neskoršom presťahovaní F. Daučíka do Španielska. Ferdinand Daučík ušiel z Československa za dramatických okolností spolu s manželkou a štyrmi deťmi (pre zaujímavosť, v Španielsku sa im narodili ešte ďalšie štyri deti). Jeho útek do zahraničia nezostal, bohužiaľ, bez následkov. Za pomoc pri jeho úteku skončil vo väzení minimálne jeden človek.

Michal Moncman, Bratislava
FOTO - 50 rokov futbalu Slovana