R. Roth: Bratislava je maličká, dedina, kde sa všetci poznáme, žijem tu rád

R. roth: bratislava je maličká, dedina, kde sa všetci poznáme, žijem tu rád - Roth1

Herec Robert ROTH sa v pomerne mladom veku (1972) môže pochváliť skvelou bilanciou. Má za sebou Hamleta, Fausta a množstvo ďalších krásnych postáv, ktoré mu priniesli ocenenia od kritiky aj divákov. Rodený Bratislavčan, od roku 2000 člen Činohry SND, chodí dnes na prechádzky so svojou jedenapolročnou dcérou Sárou a trápia ho rozbité chodníky.

Shakespearov Hamlet je snom každého herca. Bola to umelecky, ľudsky, bytostne či herecky vaša najväčšia postava?

- Asi nie, skôr Hollý. Na javisku som sám, makám len za seba a okrem DJ-a nemám žiadneho partnera, na ktorého by som sa mohol spoľahnúť. Nemôžem ani sekundu klamať v nasadení ani v prejave. Som využitý na 120 percent. S režisérom Rasťom Ballekom a dramaturgom Petrom Pavlacom sme pripravili predstavenie, ktoré má úspech.

Za predstavenie Hollyroth anebo Robert Roth spívá Jana Hollého mrzkoti a pomerkováňá ste dostali Špeciálnu cenu poroty a Cenu študentskej poroty na festivale Nová dráma 2010, ale aj Dosky 2010 za najlepší mužský herecký výkon a Dosky 2010 za najlepšiu inscenáciu sezóny 2009/2010. Oslovujú vás ocenenia?

- Ceny sú motivačné a satisfakciou za prácu, svedčia o tom, že si niekto všimol vaše úsilie. Sú to príjemné bonusy, ale hlavným hnacím motorom je pre mňa divák, ten nádherný súzvuk hľadiska s javiskom, ticho, ktoré počujem a vnímam, zladenie s pocitom diváka a nádej, že mi rozumie. Na predstavenie Hollyroth mám veľmi pozitívne reakcie od divákov. Zatiaľ je plná sála a cítim veľký záujem a pozornosť. Divadlo nie je v slovenčine, ale v bernolákovčine. V názve hry je moje priezvisko, takže kto ma nemusí, jednoducho nepríde do divadla. Väčšinou v hľadisku sedia ľudia, ktorí vedia, na čo a na koho prišli. Názov je trochu zavádzajúci, veľa ľudí si myslí, že je to koncert, nie je to pravda, ale hra je tak silne rytmizovaná, že znie ako spev. Je to Hollého dielo. Veľa dĺžňov v texte evokuje „spívaní." Je to 80-minútový monológ v mŕtvom jazyku. S Hamletom sa to nedá porovnávať. Hamlet je nesmrteľná klasika, toto je skôr o smrteľníkovi, ktorý ťažko žije a aké veľké dielo dokáže vytvoriť.

Aké je bratislavské publikum?

- Trochu povrchné. Nechcem generalizovať, ale občas mám pocit, akoby si diváci sadali pred televízor, ktorý môžu kedykoľvek prepnúť. Niekedy prídu nepripravení, začnú sa po chvíli nudiť, esemeskujú, svietiaci mobil vidieť. Strašne to vyrušuje a je to neúctivé. My sme tiež v robote. To sa nedá nevidieť.

Mimobratislavské je úctivejšie?

- Zatiaľ mám až prenadšené reakcie divákov.

Bratislavská kultúra je v porovnaní s inými mestami možno bohatšia, ako vnímate najmä tú divadelnú vy? Ste spokojný s postavením v SND?

- Je určite pestrá, je z čoho si vybrať, dostanete to, na čo máte chuť. Či už na Novej scéne alebo v Štúdiu L+S, ale aj u nás v Národnom je pestrý výber. V SND mám krásne postavy, som spokojný. Niektorí ľudia majú odstredivé tendencie, to je každého vec a problém, ktorý rieši radikálnym spôsobom a ak má kam ísť, nech tak urobí. Ja zatiaľ nemám dôvod odísť.

Vaše roly sú veľmi náročné, ako zvládate fungovanie rodiny a pracovnú vyťaženosť?

- Manželka je bezbreho tolerantná, inak by to nešlo. Má pochopenie pre moju prácu. Svoje postavy nosím domov, mal by som to oddeliť, ale nie vždy sa mi to darí. Často sa stáva, že Goethe alebo Čechov sedia u nás v kuchyni, sú skromní, nechcú nič, ani piť, ani jesť, ani ísť na toaletu, ale sedia tam.

Aká bola Bratislava vašich detských rokov, ako ju vnímate dnes?

- Zdala sa mi veľmi veľká a niektoré miesta také vzdialené, že som sa bál tam chodiť. O tridsať rokov neskôr som tam dokonca býval - sedem rokov pri Centrálnom trhovisku. Vedel som, že je tam Dom ROH, kino a ďalej som sa už neodvážil ísť. Dnes mi pripadá Bratislava maličká, dedina, kde sa všetci poznáme, žijem tu rád.

Teší vás, že tu bude vyrastať vaše dieťa?

- Áno, každé mesto tvoria predovšetkým ľudia. Štve ma, keď idem s kočíkom a po pár metroch mi odpadá koliesko. Na ľudí s kočíkmi sa nemyslí, v centre nemáme kam ísť, je tu málo detských ihrísk. Pred komunálnymi voľbami všetci rozprávajú o parkovacích miestach, čo ma nezaujíma, lebo som nevodič, ale ani zmienka o tom, že postavím šmykľavku, hojdačku či ihrisko. Bilbordy sú plné parkovania.

Vaša dcéra Sára asi ešte nechodí do divadla.

- Raz bola na balete v SND, zaspinkala. Potom sa prebrala a tešila sa z hudby, až priveľmi, a manželku upozornila platiaca diváčka, že nech si dieťa utíši. Bolo to predstavenie pre deti a ja si myslím, že práve tento spontánny prejav je žiadaný, takže aké utišovanie.

Ste rozhlasové dieťa, ako dnes vnímate toto médium?

- Nie som rozhlasový poslucháč, pohltilo ma divadlo. Počúvam hudbu, ale pre rozhlas stále robím, zriedka to odmietnem. Mám teraz v divadle „šupy na palicu", pripravuje sa Čechovov Ivanov, mnohé ponuky som musel odmietnuť, ale na rozhlas nedám dopustiť, čo sa týka rozhlasovej tvorby. Vyrástol som na rozhlase, veľa mi dal a dáva doteraz.

Ktoré miesta Bratislavy ste navštevovali ako študent, kam ste chodievali?

- Do Štefánky. Tam sme aj „zdrhali z vyučka". Raz som bol iniciátorom úteku. Hrozil nám „prúser" na hodine slovenčiny a slovenčinárka prišla za nami. Tušila, že tam budeme, prišla, dala si koňačik a odučila hodinu. Keď sa zjavila, všetci sme skameneli, ale ona sa tvárila, že je všetko v poriadku, spýtala sa, či máme voľné a prebrala medzivojnovú literatúru.

Ako vnímate lokálpatriotizmus Bratislavčanov?

- Som hrdý, že som sa tu narodil, ale že by som to vykrikoval v Martine na námestí, to nie. Túto vnútornú potrebu nemám. Ani sa vyvyšovať nad obyvateľmi iných miest. Cez víkendy mám často pocit, že čo sa týka počtu obyvateľov, je Bratislava veľmi malé mesto. Všetci východniari odídu na víkend domov, kam patria. Nezostane tu nikto. Štve ma a mám častú osobnú skúsenosť, ako východniari nadávajú na Bratislavu, ale všetci sú tu.

Poskytuje Bratislava viac možností?

- Asi áno, neviem to posúdiť. No nech na ňu nekydajú, keď tu žijú a berú pracovné miesta iným.

Kam chodievate vo voľnom čase, kam sa chystáte s rodinou cez Vianoce?

- Tešíme sa, že budeme doma. Sme čerstvo presťahovaní, asi rok, ešte zariaďujeme. Sára už začína viac vnímať hračky a okolie, uvidíme, čo to s ňou spraví. Vlani cez sviatky bola ešte veľmi malinká. Budeme aj s rodičmi z oboch strán.

Myslíte, že ešte zažijete vašu vysnívanú rolu Richarda III.?

- To neviem. Z histórie viem, že zomrel veľmi mladý, asi tridsaťdvaročný. Zabili ho na Bosworthskom poli, po anglicky Bosworth Field. Bola to reálna postava, Shakespeare ho trošku upravil pre svoje zámery.

Je pre vás Shekespeare silný autor?

- Veľmi. Píše o ľuďoch, vďaka čomu je nadčasový. Je to verš a ja mám rád viazanú reč.

Manželka Magdaléna pracuje mimo divadelnej oblasti, kde bývate?

- Nad Pražskou ulicou, nad hotelom Matyšák, blízko k Horskému parku, na Sokolskej ulici. Je tam pokoj, ani nemám pocit, že som v meste. Potraviny sú jednu zastávku trolejbusom a nakupujeme vo veľkých nákupných centrách, ďaleko od nás, na Zlatých pieskoch alebo v Lamači, vieme kedy je tam málo ľudí. Zásobujeme sa aj na mesiac, manželka šoféruje, tak ideme autom. Na prechádzky chodíme do Horského parku, je tam pekne, príroda, pokoj, kozičky, koník a veľa detí, Sára veľmi ľúbi deti. Už veselo behá a je neustrážiteľná.

Akú novú úlohu máte v Slovenskom národnom divadle?

V réžii Jozefa Czajlíka, ktorý vyštudoval v Bratislave, ale väčšinou robí v Maďarsku, pripravujeme Čechovovho Ivanova, kde mám hlavnú rolu. Ďalšia „šupa".

Zhovárala sa Dáša Šebanová
FOTO - Filip Vančo