V divadle sa pýtam na to, čo ma zaujíma

Umelecký šéf známeho bratislavského divadla GunaGU Viliam Klimáček je nielen „otcom“ známej alternatívnej scény, ale aj autorom mnohých divadelných hier, spisovateľom, režisérom a hercom. Položili sme mu niekoľko otázok o ďalšej profilácii divadla, ale aj o ľútosti umelca nad „strateným skalpelom.“

Divadlo GUnaGU sa už dávno stalo v Bratislave kultúrnym fenoménom, nepochybne sú však aj Bratislavčania, ktorí ho nepoznajú. Ako by ste im ho priblížili?

- GUnaGU hrá výlučne vlastné hry, ktorých autorom som buď ja alebo moji kolegovia. Hráme o našej súčasnosti s jej súčasnými problémami. Máme radi drsnú komiku a čierny humor, nevyhýbame sa kontroverzným témam, ale všetko je u nás obalené smiechom, po ktorom občas divák stŕpne.

Ste jednou z mála alternatívnych scén, ktoré prežili už viac ako dvadsať rokov existencie, váš úspech graduje. Čomu pripisujte takúto vzostupnú tendenciu vašej úspešnosti?

- Ľudia nás chcú. Keby sme nevypredávali niektoré tituly v priebehu pol hodiny, asi by sme to nerobili. Veľa divákov je už unavených médiami a televíziou a hľadajú kohosi, kto by myslel ako oni a rozmýšľal nad rovnakými otázkami. Pokúšame sa pomenovať tú neistotu okolo nás. Aj my sme v chaose z toľkých zmien, ako diváci, ale zrejme sme našli formu, ako o tom verejne a príťažlivo hovoriť.

Orientujete sa predovšetkým na mladých, ktorým neprekáža drsnejší slovník hercov. Nechceli by ste do divadla pozvať aj dôchodcov s vnukmi?

- Ráno sa nebudím s tým, že idem písať hru pre osemnásťročných a o pol roka ďalšiu pre štyridsiatnikov. Ja sa v divadle pýtam na to, čo zaujíma mňa, takmer päťdesiatročného človeka. Zakaždým ma prekvapí, že tie moje otázky bavia aj tých -násťročných. Do divadla chodia aj staršie ročníky, i keď viac do SND či Arény, kde sa hrajú ďalšie moje hry.

Jazyk vašich hercov je drsný, vy sa javíte ako jemný a empatický človek. Netrpíte určitou rozpoltenosťou?

- Našu najdrsnejšiu hru English is easy, Csaba is dead vymyslel Karol Vosátko a spolu s hercami doimprovizoval do tej drsnej polohy. Aj ja som bol vtedy v šoku, že slovenské divadlo ešte dosiaľ také čosi nezažilo, ale uveril som, keď to úžasne zafungovalo. Pretože tie vulgarizmy neboli samoúčelné, bol to typický slovník podsvetia, aj keď od začiatku vymyslený, pretože vzory sme, našťastie, osobne nepoznali. Diváci vycítili úprimnosť výpovede - chodili na to obrovské davy od študentov až po diplomatov a intelektuálov. Inak, ja som stále tá jemnejšia tvár „mnohohlavej beštie“, zvanej GUnaGU a s kolegom Vosátkom sa výborne dopĺňame.

Ste veľmi plodný autor. Cítite sústavnú potrebu tvoriť? Kde nachádzate témy?

- Okolo je toľko dialógov vo vzduchu, že ich stačí len sťahovať. Chodím a počúvam a niekedy sa z toho niečo „narodí“. Veľmi rád mám chvíle v hereckej šatni, pred predstavením a po ňom, keď sa všetci uvoľnene bavíme o svojich rodinách, práci, známych, tam už mi napadlo pár hier a hneď som ich videl obsadené kolegami, ktorí nič netušiac hovorili nejakú svoju príhodu. No hry vznikajú aj inak. Pred viac ako rokom ma napríklad Juraj Kukura oslovil, či nenapíšem o Husákovi pre Arénu. Dodnes neľutujem, že som po mesiaci presvedčovania súhlasil a hru napísal.

Nestáva sa vám, že niekedy vám nezíde na um ani jediná poriadna veta?

- Problém písania nie je v tom, že vám správne vety nenapadnú, ale že tie, ktoré vám napadajú a včera vás očarúvali, sa zrazu zdajú bezvýznamné. Prestanete počuť melódiu viet, stratíte radosť a prestanete písať. Ak sa mi to stane, stane sa to asi tak.

Čo prinesú najbližšie mesiace v divadle GunaGU?

- Pripravujem hru o slovenských dievčatách v zahraničí, názov Aupairky napovie všetko. Malo by to mať premiéru u nás na Františkánskom námestí 7 v marci 2008. Iniciovali to naše herečky Abrahámová, Polnišová, Kelíšková, ktoré ma oslovili, že by si chceli spolu zahrať, lebo si dobre rozumejú.

Nepociťujete niekedy nostalgiu a smútok, keď si spomeniete na svoju pôvodnú profesiu lekára?

- Nostalgiu nie. Skôr hnev, keď vidím, ako ministerstvo zdravotníctva pohŕda mojimi kolegami lekármi, ako ohrozuje poisťovne a vôbec ako sa celá spoločnosť díva s dešpektom na lekársky stav, na tie tisícky vzdelaných ľudí. Iste, každý máme so zdravotníctvom aj zlé skúsenosti, ale ja poznám veľmi veľa slušných doktorov a doktoriek, ktorí svoju prácu vedia robiť a chcú ľuďom pomôcť, ale sú na chvoste záujmu platovo aj spoločensky, predbehnutí kdejakou úradníčkou z banky a inštalatérmi.

Do kín príde začiatkom decembra nový slovenský film podľa vášho scenára.

- Film sa volá Polčas rozpadu a nakrútil ho režisér Vlado Fischer, je to jeho debut. Na striebornom plátne debutujeme obidvaja. Polčas rozpadu je čierna komédia z dnešnej Bratislavy o rozpade vzťahov, o neverách a o kríze stredného veku. Má vynikajúce obsadenie - Iva Janžurová, Ján Kroner, Ady Hajdu, Maťo Landl, Táňa Pauhofová, Diana Mórová. Teším sa na nich a dovidenia v kine!

Zhovárala sa Dáša Šebanová