Labuťko v tanečno-činohernom predvedení

Nemožno vytvoriť ostrejší kontrast dvoch tvárí a dvoch skúseností ako spojiť v divadelnom predstavení „tvár poznania“ činoherného herca Mariána Geišberga a „tvár nevinnosti“ tanečníčky Nely Pociskovej. V Štúdiu L+S na pozadí tohto kontrastu pripravili tanečné divadlo Labuťko.

V choreografii a réžii Jána Ďurovčíka s hudbou P. I. Čajkovského a Antona Popoviča sa tvorcovia vybrali na neistú púť hľadania zmyslu strateného času. Ak má človek silu, zdravie a kus šťastia, dožije sa päťdesiatky.

Ak je ten človek bývalý sólista baletu, pravdepodobne má rozdrvené kosti a predstava, že by sa mal ohnúť v tanečnej kreácii s mladou kolegyňou, navždy zostane zahrabaná v jeho najtajnejších snoch. Všetky tieto pocity starnúceho muža prenáša Marián Geišberg na scénu, aby mu v jeho smútočnom a beznádejnom životnom naladení kontrovala krásna mladá labuť. Symbol vznešenosti, nevinnosti, noblesy a vernosti. Pustia sa spolu aj do prízemného dialógu o tom, čo bude ďalej, v ich spoločnom milostnom živote.

Dialógu, ktorý svedčí skôr životom opotrebovaným ľuďom, nie krásnym, bielym, dlhokrkým vtákom. Kontrast dvoch svetov vyostruje hudba a tanec v podaní tanečníkov Slovenského divadla tanca. Okrem Nely Pociskovej je na scéne aj Marianna Paulíková a Ján Špoták. Scenár a libreto Petra Pavlaca a Jána Ďurovčíka zavádza diváka do najhlbších zákutí ľudskej duše, do situácií, v ktorej niet iného východiska len bolesti zraneného vnútra vykričať. Alebo vytancovať.

Existujú mnohé spôsoby úľavy a tvorcovia v tomto prípade zvolili multižánrový projekt, ktorý vznikol s odkazom na jedno z najznámejších a zároveň najkrajších diel klasiky svetového baletu autora Piotra Iľjiča Čajkovského. Ide o divadlo so snahou o čistý emocionálny zážitok, v štylizovanej forme, kde splynie autentický pocit, jednoduché gesto a tragikomický tón v príbehu starnúceho tanečníka v kontraste so silou tvorivej energie mladosti.