Vždy sme sa tešili, keď zaznel dupot kopýt

8.2.2007
0
Páčil sa vám článok?

Ešte po vojne behali po Dunajskej ulici kone. Nepobehovali voľne, „BEZUZDNE“, ako by povedali znalci - ale zapriahnuté do vozov. Kočiare už pomaly nahradili autá. No poštárske koníky, ako aj ťažné kone zeleninárov, ľadárov a uhliarov ešte dosluhovali. Kone sa už tešili na dôchodok. Bolo to na nich vidieť. Kto by sa netešil na pokojnú starobu, keď sa narodí ako ťažné zviera?

Najhroznejšiu službu mali tie dva, ktoré krútili veľký kolotoč v Petržalke. Striedali sa - ale aj tak to muselo byť pre ne veľmi jednotvárne. Chodiť v kruhu po celý deň do zblbnutia. Teraz sú na tom podobne šoféri autobusov a trolejbusov. Ešteže pri tom sedia.

Najpokojnejším dojmom na mňa pôsobili poštárske koníky. Dali sa potľapkať a nikdy som ich nepočul nahlas zaerdžať. Občas si poštári spravili prestávku v Kysuckom hostinci. Koňovi pred krčmou zavesili na hlavu vrece so senom. Aby mal dačo pod zub. Kôň znalecky pokyvoval hlavou a žral, vzadu v záhrade sedel jeho poštový panáčik, znalecky pokyvoval hlavou nad pivom a slopal. V tom čase kočiši nemuseli fúkať - a vôbec policajti boli milí a nosili veľké kožené brašny na okovy a na zápisnicu. Keď sa poštár osviežil, vrece koňovi sňal z hlavy a šli ďalej. To sme už my chlapci z Dunajskej ulice  stáli vzadu na stupienku a držali sa zamrežovaného okienka na koči. Občas dostal bičom nielen koník vpredu, ale aj my vzadu.

Vždy sme sa tešili, keď v podchode nášho domu zaznel dupot kopýt. Bol to strýkov kôň Reslovák. V tom čase sa niektoré obce okolo Bratislavy reslovakizovali a strýko (Maďar) z trucu volal svojho koňa Reslovák. Reslovák vošiel s hrdo vztýčenou hlavou do dvora, zaerdžal a z voza začali skladať všelijaký tovar z dediny. Po roku l947 už vozy nezastavovali financi a nedívali sa, čo vezú závozníci pod plachtami z dediny do mesta. Povojnový čierny trh dohasínal. V obchodoch už mali na lístky cukor, múku aj masť. Naša domovníčka však konský záprah v dome nemala rada. Raz Reslovák vybral oblúk do podbrány tak tesne, že odvalil kus parádnej štukatúry. Nuž  na vine nebol Reslovák, ale Maďar na voze! Neskoro trhol opratou doprava. Tak to bolo, pani domovníčka! Kôň za nič nemohol. So zmenou smeru jazdy mali kone v meste problémy. Vozy ani kone nemali blinkre.

Odbočenie ukazoval furman bičom. Občas sa dedinský kôň aj splašil, keď za ním zatrúbilo auto. No Reslovák nie. Bol pokojná povaha. Aj tá odbitá štukatúra v našom podjazde ho veľmi mrzela. Otvorene sa nevyjadril, ale stál na dvore veľmi pokorne a zahanbene. Nuž a keď domovníčke nakládol poriadnu pariacu sa kôpku rovno pod okno - bolo definitívne po ich kamarátstve.

Vtedy sa však v Bratislave znášali maďarské kone, rumunskí námorníci, angorské mačky, slovenskí policajti aj deti na Židovni a nikto sa nestaral o národnostné otázky. Sem tam sa objavil v krčme aj dáky janičiar. No on sám o tom nevedel, že je janičiar. Mne doteraz vŕta v hlave, či náhodou aj ja nie som janičiar? Taká bola Dunajská ulica v časoch, keď po nej ešte behali kone. No behali...skôr dôstojne - ako sa na ťažné zvieratá patrí - vykračovali v chomútoch do dvadsiateho storočia.

Július Satinský

Páčil sa vám článok?