Futbalový deň bol obrovským sviatkom

Kedykoľvek sa blížil na štadióne SLOVANA (bývalý ŠK Bratislava) začiatok futbalového zápasu, nastal v celom meste čulý ruch. Masy fanúšikov putovali na Tehelné pole jednak pešo a jednak električkami.

Na električkách sa tvorili ľudské strapce. Ľudia mohli vtedy visieť nielen z „predných“ dverí, ale aj zo „zadných“. Čo je predok a čo zadok električky bolo vtedy otázne. Vtedajšie vozne boli stavané tak, aby sa na konečnej stanici nemuseli otáčať.

Vodič električky na konečnej vzal riadiacu kľuku pod pazuchu a prešiel z predku vozňa dozadu. Vzadu nasadil kľuku, zacengal a električka sa pohla „dopredu“. V podstate celú trať cúvala, ale pretože sa na konečnej zadok stal predkom, nešlo už o cúvanie lež o napredovanie. Na druhej konečnej stanici sa opäť predok stal predkom a zadok zadkom.

Aj dvere po stranách električky sa striedali. Cestou tam boli nástupné a výstupné dvere otvorené na jednej strane električky a cestou naspäť ich konduktori zamkli a otvorili dvere na strane opačnej. (Dúfam, že sa pri čítaní týchto spomienok na fungovanie historických električkových vozňov nezbláznite... je to veľmi náročné čítanie. Sústreďte sa!)

V deň futbalového zápasu bolo všetko inak. Ľudia viseli na električkách spredu i zozadu. Najbojovnejší obsadili zadný nárazník. Predný nemohli, lebo by ich „kalauz“ (vodič) zohnal kľukou. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď sme vybehli s pánom farárom Drewekom z Kostola sv. Ladislava pri Manderláku rovno počas omše von k električke. V zákrute totiž jeden, ktorý trčal z ľudského strapca na schodíkoch električky brnkol hlavou o betónový stĺp uprostred koľajiska a naskutku zostal ležať pred kostolom s rozbitou gebeňou.

Niekto to prišiel povedať pánu farárovi a kým prišla sanitka udelili sme človeku s rozbitou hlavou posledné pomazanie. (Posledné pomazanie = Prvá pomoc, ktorú poskytuje cirkev, aby sa človek, ktorý melie z posledného, dostal bez prieťahov do neba. Poznámka pre neveriacich pohanov.) Stál som v miništrantskej kamizole pri farárovi a po prvý raz v živote som videl pani Smrť zblízka. Ten človek mal otvorenú hlavu. Bol pri vedomí, ale nevedel, že má otvorenú hlavu. Odvtedy som veľakrát videl pani Smrť zblízka - ale tá na koľajniciach električky bola pre mňa - malého chlapca - najotrasnejšia. Vodič električky ani nezbadal, že mu niekto vypadol a pokračoval v ceste na futbal.

Napriek občasným obetiam bol futbalový deň obrovským sviatkom. Najmä ak náš Slovan získal titul majstra. Po takom zápase celý štadión (desaťtisíce Bratislavčanov) nadšene kráčal z Tehelného poľa po Krížnej a Špitálskej ulici až po Manderlák a kričal „NECH ŽIJE SLOVAN!“. Ľudia kričali na slávu Pažickému, Tegelhoffovi a ostatným až po Doda Reimana.

Keďže v Manderláku vtedy býval najobľúbenejší slovenský komik Fero Dibarbora, dav pred rozchodom nadšene prevolával na slávu aj jemu. Električky museli v tom čase úctivo stáť. Ľudia boli nielen na koľajniciach, ale plno ich bolo aj po strechách električiek. Vyzeralo to tu ako v Bombaji alebo v Riu de Janeiro.

Július Satinský